Draxov nútený omyl

Poviedkový príbeh je pokračovaním poviedky „Sľub v sieňach Valheru“. Popisuje udalosti v Zeelandii v roku 1128 Al, ktoré spôsobili odchod Draxa z magickej rady Lenderu. Drax neodišiel bezdôvodne, ale pričinilo sa o to tajné spoločenstvo, ktoré vzniklo na podnet elvenských elfov, kráľa Phelamu a časti vasgarských mágov. Jeden z mágov, využijúc stratené magické poznanie artemidov, sa stal členom rady a rozhodným činom, v spolusúčinnosti s trpaslíčimi vojskami v Enterijských horách, vylákali draka na východ.

Falošné postavy

Lethofag si práve chystal zbroj a pripravoval zbrane i pastierske náčinie pred odchodom, keď sa na širokom obzore sýtozelenej trávnatej pustatiny objavil jazdec. Letné slnko nemilosrdne pražilo ale nemalo silu vysušiť bohaté pastviny južnej Zeelandie, pravidelne zvlažované mohutnými dažďami z búrkových mrakov, ktoré prichádzali od neďalekého mora. Usadlosť patrila k horalskej pastierskej dedinke Hondjwer a Lethofag ako mnohí iní mladí muži z rufínskeho pohraničia a z podhoria Taranskej pahorkatiny vykonával viacero povolaní. Títo horali boli pastiermi, ale súčasne aj bojovníkmi – ochráncami i sprostredkovali obchod s blízkym mestom Hara.

Statný tridsiatnik bol znepokojený prichádzajúcou návštevou, lebo jar i leto roku 1128 Al bolo veľmi zvláštne a návštevy vyslancov lenderskej hospodárskej rady, starajúcich sa o výber daní, boli čoraz častejšie a napriek tomu, že v posledných rokoch boli vysoké úrody na poliach i prírastky dobytka, oviec a mlieka, ľudia hladovali a niektoré farmy dokonca vymierali! Len nedávno odovzdal všetky zlaté choolteny (zeelandijské zlatky) vyslancovi, ktorý viac pripomínal mága ako kráľovského úradníka. Nebolo tajomstvom a medzi ľuďmi sa otvorene hovorilo o zvôli magickej rady v Lenderi, hoci oficiálne žiaden takýto orgán neexistoval. Lethofagova rodina už teraz melela z posledného a nebyť príbuzného obchodníka v Orbine, ťažko chorá matka i mladší súrodenci by pomreli od hladu. Vaant ale tiež bol už v koncoch a upozornil horala, že teraz už musí nájsť spôsob ako ukryť časť zásob pred nevšedne prenikavýcm zrakom lenderského vymáhača daní.

Jazdec oblečený vo fialovej róbe pripomínal učenca alebo mága, sa hnal po širokej prašnej ceste, ktorá ako magistrála spájala poľnohospodárske a obchodné centrum juhu mesto Hara s horalskými pastierskými dedinami Hondjwer, Vaarster a Lokhtar, keď posledná ležala na hranici s Rufíniou. Šíra a prázdna trávnatá rovina sa začala niekoľko míľ od Hondjweru zapĺňat skupinkami stromov až malými listnatými hájikmi. Pri jednom z väčších hájov jazdec zišiel z cesty a vošiel medzi stromy. Zo sedlovej kapsy vytiahol polodrahokamami vysádzanú krátku hrubú palicu pripomínajúcu palcát. Zoskočil z koňa, vystrel pravú ruku s palcátom a v tejto polohe na niekoľko minút strnul ako socha. Potom začal nezrozuminteľne mumlať, čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Tráva v jeho okolí sa začala hýbať a nad povrchom sa vlnil vzduch ako nad prehriatou mestskou dlažbou, postupne čoraz vyššie a ako keby sa zhusťoval. Mág, lebo kto iný by takéto úkony mohol robiť, nakoniec vystupňoval mumlavé formuly do maxima, až celá príroda v okolí stíchla a posledným rozhodným výkrikom ukončil rituál, keď v tom okamihu sa zhustený vzduch nad lesnou lúčinkou stal neprihľadným, a pred mágom sa zjavilo sedem jazdcov v rovnošatách zeelandijských vojenských úradníkov. Mág dal vykúzleným postavám krátky pokyn slovom i rukou, otočil sa a vrátil sa na cestu. V odstupe niekoľkých siah za ním cválali siedmi jazdci, akoby sa prirodzene pripojili, oddychujúc a čakajúc na neho v lese.

Lethofag sledoval cestu, ktorá sa asi dva míle pred dedinou strácala medzi riedkymi skupinkami lesa a zbadal nielen jazdca ale celú skupimu. Pojal ho strach. Už tretíkrát sa stalo, že zčista jasna sa popri úradníkovi objavili títo jazdci a o tom istom hovorili aj jeho známi z okolitých usadlostí. Hovorilo sa o špiónoch lenderskej rady, lebo ako ináč by vykutrali aj tie najposlednejšie a najskrytejšie zásoby chudákov pastierov? Iní však hovorili o čaroch a temnej mágii, nikto sa však po príchode týchto jazdcov neopovážil odporovať alebo sa na niečo vypytovať. Vlastne ani nebolo času, lebo vojenskí úradníci sa vždy rozbehli za hospodármi i za paholkami a tí im bez odporu donášali výrobky, hoci pôvodne si zaumienili, že ich ukryjú. Nikto ich nemusel hľadať, úradníci neprevracali usadlosti hore nohami. Horali nemali veľa peňazí a tak daň, v skutočnosti lup, odvádzali vo forme naturálií – nasoleného mäsa, vlny, koží, syra a mlieka. Všetko sa naložilo na voz a jeden z paholkov zapriahol koňa a za doprovodu jazdeckých úradníkov ťahal voz až na krížne cesty blízko Hary, k známemu obrovskému hostincu „U vyschnutej žaby“ – ktorý dostal asi meno po veľkom polovyschnutom bažinatom jazierku plnom rozličnej hávede. Tam si pre „daň“ prišli neznámi povozníci s veľkými krytými obchodnými povozmi a s ozbrojenou strážou.

To sú už kúzla, pomyslel si, lebo mu to nedalo a keď mal trocha času, pri ceste k stádam, niekoľkokrát obišiel oblúkom široké pastviny a prekutral takmer všetky lesíky a hájiky – či tam nájde aspoň ležovisko po odpočívajúcich vojenských úradníkov. Nenašiel však ani stopu! A že všetko vybľaboceme, to tiež nie je normálne, domyslel.

Lethofag tušil správne: lenderská rada mágov pozostáva v súčasnosti zo sedemnástich magických majstrov, ale tí mali pod palcom magickú školu, kde doslova zamestnávali „pomocných mágov“ – akúsi magickú políciu. Táto škola sa nedá vôbec nazvať akadémiou lebo s ctihodnou vasgarskou akadémiou v Kaledonii nemá ani štipku spoločného. Tam ide o osvietených a samostatných mágov, kdežto v tejto odnoži vládnej rady boli účelovo vycvičení takmer všetci slobodní občania, u ktorých mágovia zistili aspoň priemerné magické vlohy. Išlo o pomerne jednoduché magické a kúzelnícke úkony s využitím hypnózy ktoré mohli spôsobiť napr. uhranutie, , neúspech, strach, chorobu a rôzne nepríjemné psychické stavy alebo ovládania živlov, spôsobujúcich nadprirodzené alebo škodlivé javy v prírode prinášajúce neúrody, slabý rybolov, búrku, požiare a podobne. Tí najschopnejší plnili úlohu vojenských a daňových úradníkov. Vzhľadom k nedostatku ľudí pre službu vo vnútornej vojenskej ochrane a polícií (kapacity pohltila mohutná námorná armáda a sústavné vojenské potýčky s Aledóniou), mágovia vycvičili kúzelníkov najmä na vytváranie tieňových falošných jazdeckých vojenských úradníkov kúzlom „Falošná postava“ a hypnoticko-magické kúzlo „Príkaz“, keď postihnutý, ktorý nemá ani minimálne poňatie o magickej ochrane, urobí a ukáže všetko, čo mu kúzelník prikáže. Takíto magickí kúzelníci s tieňovými bojovkami vyciciavali prosperujúcu krajinu a v čoraz kratších intervaloch vydierali najmä drobných slobodných roľníkov, pastierske usadlosti, rybárov, neskôr už siahali aj na majiteľov väčších fariem a dobytkárskych haciend i sponzorov rybárskych spolkov, remeselníkov a obchodníkov. Niektoré oblasti začali hladovať a obchod viazol aj vo väčších centrách. Ako keby si nenásytní vládnuci mágovia neuvedomovali, že ich chamtivosť narazí na hranicu, keď sa ich zisk zastaví na chudobe a kríze. Ako sa to už stalo viackrát v histórii Zeelandie.

Táto posledná návšteva spôsobila v Lethofagovej usadlosti definitívnu pohromu. Vystrašení paholci a pastieri odovzdali magickému úradnikovi a jeho domnelým pomocníkom aj posledné zásoby. Mladý muž sa rozhodol odniesť matku do pohraničného Lokhtaru, keď tamojší pastieri a hacienderi uvažovali o dočasnom odchode do Rufínie, zanechajúc usadlosti napospas. Niektorí zas presviedčali dedinčanov, aby odišli do blízkosti Gwenu, kde tamojší horali prešli z pastierstva na lov zvere, ktorej ešte zvýšilo dostatok v blízkych hustých lesoch na výbežkoch Taranskej pahorkatiny. Aj hondjwerčania podľahli týmto správam a odchádzali na východ do Gwenu. Lethofag ale so svojimi mladšími súrodencami zamieril do Orbinu za príbuzným – obchodníkom Vaantom. Bol zúfalý, ale dúfal, že Vaant, hoci už odmietol podporu jeho hospodárstvu vediac že vyjde aj tak navnivoč, aspoň nakŕmi hladné krky detí. Vaant predsa nebol na tom úplne zle, lebo hoci aj on musel odvádzať úžernícke dane, obchodoval nieken s potravinam ale aj s kovovýrobkami a jednoduchou zbrojou, lebo Orbin bol ešte stále dosť veľkou križovatkou cudzincov – dobrodruhov i obchodníkov.

Pozháňali všetky kone, aj tie voľne sa pasúce popri stádach a s touto čriedou, na ktorej niesol všetko svoje imanie, aj s mladými súrodencami vyrazili k Orbinu Cesta smerovala na sever a za hostincom „U vyschnutej žaby“ sa zatočila popod masív zalesnených nízkych pahorkov na severozápad. Lethofag v hostinci predal prebytočné kone a popredal aj časti výstroje, za čo dostal mešec zlatých chooltenov. Tie mu budú stačiť pre začiatok a to bolo vlastne všetko z jeho prosperujúceho hospodárstva. Na troch koňoch pokračovali už rýchlejšie smerom na severovýchod. Po ľavej ruke sa im rozprestierala nekonečná nížina s množstvom veterných mlynov a úzkych vodných „kanálov“, po pravej ruke sa vlnila nádherná subtropická pahorkatina so zmiešanými lesmi. Nikto z jazdcov tú nádheru nevnímal, všetci boli zahĺbení do pochmúrnych myšlienok o skaze a beznádeji.

Antarský opar

Obchodná a prepravná loď z Kamary, na ktorej cestovali elf Aites a trpaslíčí vyslanec a obchodník Phelamu Hekabe bola preplanená na celú svoju kapacitu. Nesmerovala však do hlavného mesta Lenderu, ale do druhého najvýznamnejšieho prístavu Zeelandie – Antaru. Aledonskí a kamarskí obchodní agenti zistili, že Lender je preplnený všetkým tovarom, ale v Antare začínajú chýbať potraviny a tak ceny išli hore. Vychytralci hneď vycítili svoju šancu a čoraz viac lodí z južného Númenaru smerovalo do Antaru i do rufinského prístavu Yzmar.

Aites a Hekabe sa nedávno stali, z poverenia grémia elvenských pánov, kráľa Phelamu a vyslanca vasgarskej akadémie, významnými členmi misie, ktorá bola pomenovaná ako „Dúhové slovo“. Hoci nikto okrem vasgarského poverenca netušil, čo sa presne za týmto označením skrýva, všetkým bolo zjavené, že ide o dlhodobú akciu zameranú proti rozširujúcemu sa zlu Temnoty a prvým krokom bol zákrok v zeelandskej rade mágov, druhým krokom vyvolanie umelého konfliktu v Kromských horách v blízkosti Brány života, čo malo odlákať pozornosť hlavného mága a jeho odchod do tejto oblasti. Rada dlhé stáročia z pozadia temnými praktikami riadila osud tejto krajiny i okolitých udalostí. Ako najvyšší znalci Vasgaru a Elvenu zistili, za všetkým stoji drakočlovek Drax, jeden z troch múdrych dračích prastvorení, ktorý sa dal na temnú cestu. Ten ako premenený človek a člen magickej rady priamo i nepriamo temne magicky ovplyvňuje celú radu mágov, ktorí pôvodne používali vasgarské poznanie. Dnes sa opäť rúti na Zeelandiu vlna duševného teroru a utrpenia, ale to je len náhoda, že sa konečne chystá tomuto ľudu pomoc, lebo protiakcia bola už dlhšie pripravovaná z cieľom zabrániť gigantickému Zlu, bez ohľadu na konkrétnu situáciu v krajine. Obaja vyslanci mali nájsť a kontaktovať jedného so svetlých vasgarských mágov, ktorému sa podarilo vniknúť a získať dôveru členov rady zeelandských mágov. Vraj iba tento mág je schopný čeliť Draxovej mágii.

Aites ako každý významnejší elf z hvozdu ovládal nielen základy prírodnej mágie, ale mal aj pokročilejšie schopnosti časté u druidov i hraničiarov. Najmä veľké oblasti zastreté magickými kúzlami vnímal veľmi citlivo a jasne. Už počas posledných rokov ako sa pohyboval po Zeelandii, pociťoval nepríjemné chvenia a vídaval čudné úkazy a to sa ďalej a ďalej stupňovalo. Teraz už chápal prečo, vedel o vládnucej rade a jej napojení na spolok Červených mágov. Ale to, čo zbadal pri pristávaní v Antare, ho dosť prekvapilo.

Antar je má široký prístav a mesto je postavené na plochom pobreží v 10 míľ širokom miernom oblúku, presne v strede. Na severnej i južnej strane rozťahanej prístavnej promenády sa týči po jednom majáku, ktoré navedú lode do lenivých kľudných pomerne plytkých vôd, ktoré je potrebné často bagrovať. Charakteristická silueta domov probrežnej ulice pripomína niekoľko míľový kompaktný hrad alebo hradné múry, ale ako keby poskladané z vyšších i nízkych budov hrazdenej architektúry s nádhernými štítmi domov. Drevené nosné trámy sú natreté najčastejšie na oranžovo, červeno a hnedo a murivo z červených pálených tehál je buď neomietnuté, alebo žiari bielou alebo pastelovo okrovou farbou omietok. Všetky strechy sú sedlové a štíhle, s vysokým sklonom. To že nejde o súvislý blok budov zbadá lodný cestujúci až z bližšieho pohľadu, keď sa medzi stavbami otvoria úzke uličky smerujúce do centra mesta. Tie sú rôzne posplietané, vytvárajú malebné zákutia a na mnohých miestach ústia do pekných námestičiek, kde stoja výnimočne kamenné stavby malých chrámov s kruhovým pôdorysom s ťažkými oblúkmi, alebo štíhlejšie a ľahšie stavby palácov šľachty, štátnych úradníkov alebo významných remeselníkov a obchodníkov. Na niekoľkých miestach namiesto uličiek pretínajú mesto úzke a dosť hlboko vyhĺbené kameňmi vykladané kanály, po ktorých sa plavia rybári a obchodníci s morskými plodmi a predávajú ich priamo z lodiek.

Aites túto krásu však nevnímal, nie však preto, že v Antare bol už mnohokrát. Jeho citlivému duševnému zraku sa míľu od móla začal vznášať nad celým Antarom podivný šedý opar. Darmo zatváral oči, opar doslova „cítil“ Nebol to fyzický morský opar. Zalovil vo svojej magickej pamäti: Strach! Magický opar strachu sa vznášal nad celým mestom! Od svojho posledného pobytu asi pred rokom sa éterická a astrálna atmosféra mesta zmenila. Silnú magickú atmosféru neopodstatneného strachu musel vytvoriť celý húf mágov a museli ju udržiavať nejaké démonické bytosti kdesi nablízku. Ako neskôr zistil, takýto odtieň strachu spôsoboval neopodstatnené obavy, napr. z objavenia neprecleného tovaru, daňového „desiatku“, podozrievavú schozofréniu a stihomam a podobné javy. Tak rada mágov docielila, že mnohí odovzdali aj to čo nemuseli, lebo sa báli, že ich udá sused, priateľ, obchodný partner a podobné nezmysly.

Keď vystúpili z lode a namierili do prístavu, Aites nechcel Hekabeho znepokojovať, ale po ceste mu oznámil svoje pozorovanie. Hekabe sa poškriabal pod čiapkou a povedal:

„Ja nemám také schopnosti ako ty elfe, ale tiež cítim akýsi nepokoj v duši, strach a obavu. To som v tomto prekrásnom prístave ešte nezažil…Budem si dávať pozor, aby som tomu nepodľahol.“ Cieľom ich prvej návštevy bol Hekabeho dobrý priateľ a obchodný partner Priamtchoos. Je to staviteľ lodí, ale skôr by sme mohli povedať, že oproti lenderským veľkostaviteľom on len opravuje alebo prestavuje a modernizuje staršie koráby. Obchody mu však idú, lebo nie každý kapitán alebo rybársky majster si môže dovoliť kúpiť či prenajať lenderské skvosty. Hekabe si sľuboval od návštevy lodiara získať kontakt na obchodné kruhy v Orbine, ktoré zasahovali do okruhu vysokých hospodárskych úradníkov Orbinu i Lenderu. Iba cez nich je možné nájsť kontakt na spomínaného člena rady, ktorého poznali pod menom Ian Olkmaar. Iba nemnohí obchodníci a úradníci v Lenderi a Orbine boli zasvätení do tajomstva, ktoré osoby navonok pôsobiace v obchode a administratíve sú členmi magickej rady, ktorá oficiálne neexistovala.

Keď sa stretli, Hekabe Priamtchoosa nepoznával. Bol vystrašený a opatrnícky a o ničom nechcel hovoriť. Stále sa pozeral na dvere, občas vybiehal a pozoroval okolie. Aites usúdil, že tiež podľahol magickej psychóze. Rozhodol sa, že musí urobiť nejakú magickú očistu, potom však zvážil, že to musí byť len na krátky čas, aby sa atmosféra vrátila do pôvodného stavu, lebo niektorý z mágových pomocníkov by mohol zistiť, že ktosi zasahuje do magického priestoru, teda že o ňom vie. Rozhodol sa použiť rituál „odvaha“. Po chvíli sa lodiar rozhovoril, potvrdil, čo sa v meste deje, ale elf mu vysvetlil, že nesmie jeho obydlie nadlho magicky izolovať . Potom dostali kontakt na člena obchodnej rady v meste Orbin. Jeho meno je Vaant. Elf pred odchodom opačným rituálom zrušil kúzlo odvahy, na nič nečakal a urýchlene sa rozhodol, že musia odísť do Orbinu.

Kylichor

„Ešte pred tým, než vstúpime na hlavnú cestu do Orbinu, musím zistiť, čo viaže a drží toto pole strachu,“ oznámil Aites Hekabemu. „ Nebudeme, a vlastne nesmieme, do neho zasahovať, hoci by som tomu vedel prísť na kobylku. Ale možno bude užitočné vedieť, čo je za tým…možno to pomôže niekomu v budúcnosti?“

Hekabe nemal strach, ale hnala ho zodpovednosť za ukončenie hlavnej úlohy.

„Nebolo by rozumnejšie čo najrýchlejšie vyhľadať Vaanta a Olkmaara?“ zaškeril sa nevinne.

„Máš pravdu, ale čo keď pre Olkmaara bude dôležité aj to, čo sa deje v Antare a okolí? Nikto iný to za nás nespraví. Nemôžme všetko robiť ako stroje a mať klapky na očiach. Musíme bojovať na viacerých frontoch… samozrejme, pokiaľ by hrozilo vážne nebezpečenstvo a to nám malo zabrániť splniť hlavnú úlohu, ktorou je kontakt s Olkmaarom a naštartovanie akcie, skončíme, to je logické. Budeme opatrní!“

„Tak dobre, čo navrhuješ?“

„Skúsme sa rozpomenúť. Aké kultové miesta, veštiarne alebo orákula tu máme v okolí…?“

Hekabe rozmýšľal: „No, myslím, že najvhodnejšie pre temných mágov by mohli byť orákula boha Akosa. Verejne ich v Isengare nikto nevyznáva, ale…“

„O dvoch zrúcaninách viem. Je to taký umelý vŕšok asi pol míle odtiaľ na severozápad. Kedysi tam stál malý Akosov chrám.“
Akos je bohom smrti, nemŕtvych a černokňažníkov. Legendy hovoria, že božstvom ho urobil sám temný Erk. Akosov rád je všeobecne nenávidený a pôsobí viac tajne – sektársky. Väčšina verejne známych pútnych miest a starých Akosových veštiarní je opustených a ľudia sa im zďaleka vyhýbajú.

Východne od Antaru sa rozvetvuje, medzi žírnymi poliami s obilím a všemožnými ďalšími plodinami, spleť chodníkov, ktoré nadväzujú na hlavnú cestu smerujúcu k Orbinu. Nie je to však typická obchodná cesta, lebo antarský obchod smeruje skôr hviezdicovo do jednotlivých dedín, fariem a menších usadlostí. Ide vlastne len o spojnicu týchto dvoch miest, ktorou sa pohybujú bežní návštevníci a drobní predajcovia. Za Antarom sa rozlieha veľká Dalmácka nížina, kde nie je prakticky žiadny väčší kopec. Všetky kultové a iné sväté miesta sú tu postavené na umelých návršiach, zvyčajne blízko nejakých lesíkov alebo hájikov. Aj Akosova veštiareň bola postavená na takomto mieste, zo stavby však zostala iba prízemná zrúcanina zarastená trávou a krovím, takže kto o nej nevedel mohol ju nájsť iba náhodou a vodítkom bol malý umelo navŕšený pahorok v blízkosti malého hája zo starých mohutných listnaných stromov. Zišli z chodníka medzi poliami a vydali sa po vysokej tráve k zďaleka viditeľnému pahorku. Ako sa priblížili ku kruhovej zrúcanine, Aites pocítil nepríjemné chvenie. Zastali a Aites strnul a previedol posilňujúci rituál.

„Pozor, niečo tu je a je to veľmi silné!“ upozornil Hekabeho. Hekabe pohotovo vytiahol meč, ale elf pokrútil hlavou:
„Tu je magická sila, meč nepomôže.“

Ale Hekabe pre istotu pokračoval so zbraňou v ruke. Išli ďalej a priblížili sa ku kamennému kruhu, ktorý predstavoval pôdorys chrámu. Na druhej strane sa rysovali obrysy umelej jaskynky, bývalej veštiarne. Pôvodne orákulum tam už dávno nebolo, ale keď obišli kruh, po pravej strane jaskynky si Aites všimol nový, asi dva metre vysoký štíhly ihlanovitý kameň popísaný rôznymi magickými symbolmi.

„Kylichor, myslel som si to!“ vykríkol vzrušene. Keď sa zahľadeli na kameň, už aj Hekabe si všimol jemné vlnenie vzduchu, začali sa ozývať podivné hrozivé zvuky, ovanul ich teplý vzduch.

„Poďme, utečme!“ vykríkol elf a čo najrýchlejšie utekali z blízkosti pahorku. Bolo však neskoro. Keď sa bežiaci Hekabe úchytkom obzrel, nad kameňom sa týčila obrovská hrozivá postava. Zotmelo sa, do okruhu sto siah začali šľahať ohnivé iskry a plamene, spustili sa prúdy vody, nárazy vetra raz ľadového, potom horúceho a ponad hlavy im zasvišťali kusy hliny aj malé kamene, preto ihneď zaľahli a chránili si hlavy. Rýchlo sa odplazili až ku chodníku, až tam tento úkaz prestal a nastalo ticho ako keby sa nič nestalo.

Hekabe poznal kylichory z rozprávania trpaslíkov a aj sám na svojich potulkách po povrchu Phelamu, ale najmä v oblastiach, kde stáli zrúcaniny starobylých artemidských sídiel z obdobia starých ríší. Kylichor je vlastne hmotný predmet, zvyčajne špeciálne opracovaný kameň s vytesanými diagramami, magickým alebo iným písmom, v ktorom je „zachytená“ umelá magická bytosť, teda elementál. Pôvodný účel týchto kylichorov bol ochranný, mali chrániť napríklad posvätné miesta, hrobky, tajné úkryty tým, že ak sa priblížil nepovolaný, ku kylichoru prichytený elementál sa aktivizoval a spôsobil rôzne magické alebo aj hmotné a zvukové úkazy, ktoré odradili votrelca. Niektoré silné kylichory mali ale aj širší magický účinok do širšieho okolia,zámerne svojim vyžarovaním, či už pozitívny(liečenie, požehnanie pôdy a lesa, prameňov) alebo aj negatívny, že spôsobovali umŕtvenie prírody, alebo zlé mentálne stavy až šialenstvo. O takýchto miestach hovorili mnohí dobrodruhovia, lovci alebo obchodníci, ktorí sa pokúsili preniknúť do juhovýchodného Mornaaru a šťastlivo sa odtiaľ vrátili. Existujú aj legendy z celého Erinelu o takýchto temných miestach v blízkosti kultových miest temných mágov a siekt.

Aites tiež poznal také miesta a spolu s bakovskými druidami sa im podarilo mnohé oblasti očistiť. Takúto silu, s akou sa stretli za Antarom, však ešte nezažil. Keď si vydýchli a kylichor sa ukľudnil, elf konštatoval:
„Taký mocný kylichor som ešte nevidel. Musí tu byť upútaný nesmierne silný elementál.s previazanými živlami. Na vytvorenie takého magického stvorenia nestačí sila jedného mága, musela tu rituálne pôsobiť celá skupina mágov. Predpokladám, že tento kylichor a obrovský elementál chránia nejaké temné pole, ale skôr sa mi zdá, že sama bytosť vyžaruje magické pole nad Antar a súčasne chráni svoj priestor.“

Hekabe upozornil, že vie ešte o niekoľkých bývalých kultových miestach temného Akosa v okolí mesta. Je možné, že tak veľký priestor musí byť ovplyvnený viacerými kylichormi. Aites si uvedomil, že na očistu by nestačila ani sila niekoľkých druidov nieto jeho samého. Tu môže pomôcť vyššia mágia, alebo prinútiť mágov, ktorí elementála stvorili, k jeho likvidácii. Až keď sa podarí očista zeelandského zboru mágov, tento poznatok možno bude užitočný.

Dedič „Orbinského spolku“

Keď začala vznikať zeelandijská spoločnosť, ako vieme, šírila sa z dvoch centier: Lenderu a Orbinu. Orbinská spoločnosť vznikala na poľnohospodárskych základoch a to sa prejavilo aj v celkovej architektúre i v postupnosti stavby mesta. Pôvodný Orbin, t.j. to čo tvorí dnes centrum mesta, bola pevnosť, ktorá sa premenila na silný opevnený hrad. Z hradu boli riadené poľnohospodárske usadlosti, ktoré sa zmenili na zemianské kúrie. Najsilnejší zemania sa potom ustanovili na šľachticov a vybudovali šľachtické kaštiele. V oblasti bol dostatok dreva, tak zemianské usadlosti i šľachtické sídla boli postavené prevažne z tohto materiálu. Aby nevyzerali príliš chudobne, orbinskí stavitelia našli spôsob, ako povrch dreva ošetriť zvláštnou textúrou, ktorá pripomínala kameň. Len z blízka pozorovateľ zbadal jemnú zvislú štruktúru veľmi tvrdej omietky, ktorá vydržala veky. Drevo je ľahký materiál, tak sa stavali rozložité stavby, ktoré s kamenným dezénom budili dojem mohutnosti. Naviac, okolo šľachtických sídiel boli navŕšené počas vojny s Lenderom opevnenia a obranné veže zo skutočného kameňa, čo znásobilo dojem mohutnosti.

Obaja vyslanci prichádzali k Orbinu od západu, obíduc ďalšie veľké mesto Rabon, skutočné centrum poľnohospodárstva. Rabon ako bývalé mesto orbinského spolku malo príbuzný stavebný charakter s Orbinom a vymedzovalo najúrodnejší trojuholník Dalmáckej nížiny medzi Lenderom a Antarom. Pred nimi po ľavej i pravej strane sa týčili mohutné stavby bývalých orbinských šľachtických sídiel, dnes rozšírené o obchodné a remeselnícke dielne zamerané na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náčinia, ktoré tvorili úzke uličky relatívne vysokých domov. Vždy nasledovalo sto-dvesto siah voľného priestoru, cesta so stĺpmi pre večerné osvetlenie a ďalšie sídlisko. Kým sa dostali do centra, teda k bývalemu hradisku, minuli asi desať takých sídlisk. Hradné centrum Orbinu malo tiež mohutnú konštrukciu, a do vnútra sa vchádzalo obrovskou bránou, za ktorou sa rozprestieralo gigantické námestie, rozdelené meštianskými domami, prestavanými, pôvodne vojenskými ubikáciami, na široké ulice, a už skutočné centrálne námestie s voľným priestorom, radnicou a chrámom zasväteným Apone a Bachusovi.

Podľa inštrukcií od Priamtchoosa našli veľký dom blízko orbinskej obchodnej komory. Po prečítaní odporúčacieho listu a overení lodiarovej pečate ich Vaant prijal vo svojom apartmáne. Bol dosť nervózny, lebo len nedávno sa u neho objavil zbedačený príbuzný Lethofag so svojim bratom a a sestrou.

Keď sa Vaant dozvedel kto sú a aký majú cieľ spozornel. Aites a Hekabe mu, samozrejme, nezverili všetko, iba to, že sú sprostredkovatelia medzi Phelamom, Vanessé a obchodnou komorou Lenderu, ktorej členom bol oficiálne Olkmaar. Vaant však vedel, že Olkmaar je najnovším členom magickej rady, veď ho dobre poznal ako orbinského rodáka. Očakával, že tak čestný a osvietený muž zasiahne v rade a zmierni zvôľu mágov na únosnú mieru. Tušil, že návšteva poslov Phelamu nebude mať len čisto obchodný charakter, ale bol opatrný. Po udalostiach v južných oblastiach odkiaľ utiekol aj Lethofag sa ale rozhodol, že je potrebné konečne niečo robiť, s niekym sa spojiť a zveriť svoje tajomstvo. Zdalo sa mu, že osud sa naplnil – príchodom príbuzného a týchto dvoch vyslancov. Aj Lethofag bol odhodlaný na všetko. Vaant stále viac myslel na povstanie a nepriamo mu to naznačovali rozhovory s mnohými zúfalými prisťahovalcami, ale aj známymi obchodníkmi a farmármi z mesta.

Pri večeri, na ktorú pozval oboch hostí, sa rozhodol hrať vabank. Spýta sa otvorene elfa i trpaslíka na presnejší účel návštevy Olkmaara a zverí im svoje skutočné postavenie v Orbine.

„Priatelia, ako sami vidíte, situácia v krajine je neutešená. Máte moju dôveru, a preto vám zverím, že sa schyľuje k povstaniu. Ja sa už nemôžem skrývať a zverím vám tajomstvo: som priamy ďaleký ale priamy potomok v línii po otcovi, najlepšieho muža Orbinu, grófa Seetrechta, ktorý hrdinský padol pri poslednom útoku Lenderu v roku 648 Al. Zanechal však ukryté veľké písomné a duševné dedičstvo, historické i magické knihy a umelecké predmety zo starých ríši. Všetko to dedične opatrujeme až do dnešných čias. Hlavná je však idea – konečne skoncovaťs temnými mágmi. Som teda priamym dedičom Orbinského spolku – spolok žije, nezanikol úplne!“ Veľkým kľúčom odomkol okovanú almaru a vybral niekoľko starobylých zaprášených, v koži a kove viazaných dokumentov a kníh a položil ich pred prekvapených vyslancov. Aites i Hekabe neskrývali prekvapenie ale boli spokojní, lebo očakávali, že kontakty sa budú ťažko nadväzovať. Teraz majú vo Vaantovi priameho spojenca. Obaja na seba spýtavo pozreli, kývli hlavou a to znamenalo zhodu. Zveria zatiaľ Vaantovi všetko čo môžu, až na tajomstvo pod prísahou, že sú členmi nového grémia. Opatrnosť je potrebná, lebo ktovie, aký nátlak by mohol vyvíjať ktosi na Vaanta v prípade prezradenia.

Aites vysvetlil obchodníkovi, že povstanie je v tomto prípade zbytočné a ako viackrát predtým skončí dlhodobou porážkou. Načrtli Vaantovi, že jeho obľúbenec Olkmaar má zohrať kľúčovú úlohu v radikálnom riešení veci. Keď sa dozvedel o Draxovi, bol šokovaný. Legendy o Draxovi boli známe, ale skôr sa brali ako rozprávky. Vedelo sa, že rada mágov má mnoho temných členov a spolupracuje so spolkom Červených mágov v Antare, ale že za tým stojí mocný Drax, vysvetľovalo mnohé. Vaant sa preto rozhodol, že urýchlene vyhľadá IanaOlkmaara a dohodne stretnutie v Orbine. Poslal preto rýchlych poslov, priateľov z tajného orbinského spolku a o niekoľko dní sa v priestoroch orbinskej obchodnej komory zišli s hľadaným ctihodným mágom Ianom Olkmaarom.

Rozhodnutie: Božská múdrosť alebo Božská mágia?

Budova orbinskej obchodnej komory mala desiatky miestností a kancelárií a každý člen mal prístup do viacerých jednacích miestností. Aby neboli vyrušovaní, Vaant ich zaviedol v podzemí do väčšej miestnosti v zadnom trakte s uzamykateľnou predsieňou – to pre istotu,aby náhodou niekto nenačúval. Do akcie bol po uvážení zasvätený aj odvážny Lethofág. Ako sa ukázalo, bolo to užitočné, lebo sa stal rýchlou jazdeckou spojkou v ďalších udalostiach.

Aites a Hekabe, ako aj prísediaci Lethofag, boli unesení stretnutím s majstrom Ianom Olkmaarom. Bol to štyridsiatnik veľmi mladistvého vzhľadu. Nemal na sebe róbu, tú nosili lenderskí mágovia iba v Paláci a Akadémii. Oblečený bol v civilných nádherných damaskových jemne modrých šatách bohatého lenderského obchodníka. Svetlé gaštanové vlasy zviazané vzadu do uzla mu lemovali súmerné jemné črty tváre s hnedými zamatovými ale prenikavými očami. Vyžarovala z neho nesmierna pozitívna sila a pokoj. Všetci pocítili prílev úžasnej energie a optimizmu. Aj keby niekoho pojalo podozrenie, že ide o falošného posla nádeje, pri takom stretnutí všetky obavy museli padnúť, žiadny temný mág už zo svojej podstaty nedokáže vytvoriť u dobrých osôb takúto atmosféru.

Po niekoľko minútovom rozhovore bolo majstrovi Olkmaarovi jasné, že dlho pripravovaná akcia začala. Akoby čítal ich myšlienky vysvetlil s úsmevom:

„Viem, že očakávate, že vám teraz poviem viac, že vám vyjavím tajomstvo „mágie dúhového slova“, že vás podrobne oboznámim z týmto poznaním. Tajomstvo vám vyjavím, lebo sami ste členmi grémia s týmto názvom, ale poznanie a použitie tohto poznania vám nesmiem zveriť z dvoch dôvodov. Po prvé, vyžaduje celoživotné štúdium a poslanie a po druhé, nie je určené pre tento vek. Snáď iba riadením osudu veľká Imay chcela, aby sa niekoľkým vyvoleným dostalo do rúk cez starobylé artemidské artefakty. Keby sa dostalo do rúk nehodným mágom, ako sa to stalo v prípade odpadlíkov Vasgaru, znamenalo by to definitívne víťazstvo Temnoty už teraz,“ zdôraznil a varovne zdvihol prst. Všetci mlčali, ale súhlasne prikyvovali na znak pochopenia.

„Aj to, čo teraz počujete, budete jediní z Erinelu, okrem nás Štyroch Dúhových Mágov…Významní elfovia i trpaslíci,“ obrátil sa na Aitesa a Hekabeho, „sú oboznámení a niektorí viete aj využívať určité stupne mágie. Vieme, že v magických školách sa zvyčajne spája alchymistická, alebo kňazská mágia s odborom mágie živlov. Živly sú všade a s pomocou bohov a technikou práce so živlami vznikajú magické javy. My máme dve tajomstvá: silu nám dáva priamo bohyňa Imay a živly ovládame mocnými formulami! To ste tiež počuli, že niektorí mágovia vlastnia staré magické predmety a pomocou tajnej formuly ich oživujú a konajú kúzla. Alebo naopak, k tajnému slovu si podľa určitých návodov pripravia alchymické ingrediencie, lektvary, alebo impregnované predmety a tie používajú. To všetko sú však len útržku dávno strateného dokonalého poznania starovekých. Túto stratenú ucelenú mágiu formúl nám osud zveril do rúk. To, čo sa ako útržky dostalo k niektorým mágom, my opäť vieme pripraviť. My neopakujeme, ale dokážeme to, čo starí veľmajstri – vytvoriť vlastné, nesmierne silné formuly!“

„A čo to má spoločné s dúhou? Aites mi potvrdí, že druidi a svetlí liečitelia používajú farby – živé aj imaginované. Opäť je to útržok veľkej vedy. Takže: máme štyri živly a Prázdno, ale každý z nich sa ešte štiepi na jemnejšie odtiene a niektoré sa miešajú. Tieto štepy majú oveľa presnejší a silnejší účinok ako sám živel z ktorého vznikli. Každý štep má svoju magickú farbu, zvuk a váhu(pocit), teda 3 vlastnosti. A tomuto štepu boli prirodzene priradené prvé starobylé znaky – písmená. Prvé písmo vlastne vzniklo na tento podnet. Každý znak je jeden odštepok – jedno písmeno. Vyslovené po správnom magickom tréningu vyvolá obrovský účinok v mentálnej, astrálnej i hmotnej úrovni. Len jediný odštepok – jedna farba, podľa použitej analógie, má desatoraký účinok. Slabika – tá už tvorí formulu – po magickom výcviku nesmierne silnú. To umožňuje vytvoriť tisícky kúziel, presne nasmerovaných a veľmi účinných. A dúha – chápete, že celá abeceda proto-znakov tvorí obrovské farebné a zvukovo-pocitové spektrum?… Nakoniec, v spojení s mocou Imay, aby sme mali uzamknuté a zachytené množstvo účinkov a kúziel, vytvorili sme mocné artefakty – formulové kľúče by som ich nazval. Sú spojené s kúzlom tak, že stačí mágovi vykonať iba silno nacvičené gesto s artefaktom , ktoré nepozná nikto iný a vyriecť príslušnú formulu a nastane obrovský účinok. Jediným kľúčom môže mág vykonať desiatky ba stovky silných účinkov.“

Všetci počúvali a takmer nedýchali. Elfovi sa otvárali oči, keď porovnával jeho prírodnú mágiu s tým, čo počul a začal lepšie chápať niektoré súvislosti vlastných schopností i schopností druidov.

„Všeobecný poznatok je, že mágia akokoľvek mocná nedokáže odolávať múdrosti a magickej sile pra-drakov, lebo boli stvorení Stvoriteľom. Ale dúhové slovo je výnimka, lebo je priamo božským slovom, ktoré tvorilo aj drakov, je skutočne stvoriteľským slovom. Áno, dali by sa doslova tvoriť svety, ale to by bolo rúhanie! Imay nám osudovo dala tvorivú mágiu kvôli obrane proti týmto pôvodne božským, no teraz zvrhlým, nesmierne silným stvorenia – proti Múdrym drakom a Vládkyni temnôt, snáď aj proti samému Erkovi, ak to bude potrebné. Možno nám láskavo v budúcnosti bude povolené použiť tieto sily aj na niečo iné, teraz však iba ako najnevyhnutnejšiu ochranu vo vrcholnej núdzi… Preto sa nesmie dostať ďalej!!“ dokončil výklad najväčšieho arkána Erinelu dôstojný majster Olkmaar.

Arkánové tajomstvo božského slova bolo majstrom Olkmaarom prednesené tak presvedčivo, že nikto nepochyboval o úspechu toho čo sa chystá. Napriek tomu veľmi dlho dohadovali jednotlivé kroky, ich postupnosť i niektoré dôležité podrobnosti. Nakoniec im Olkmaar vysvetlil dve najdôležitejšie fázy.

Prvá vec bola pôsobnosť majstra Okmaara v Akadémii a magický úkon voči Draxovi. Celá filozofia spočívala v tom, že nesmú byť porušené Draxové magické polia voči magickej rade, čo by vyvolalo jeho podozrenie a okamžitú reakciu. Ian pomocou silného magického kľúča vyvolá extrémne posilnenie viazanosti členov rady na Draxovu prítomnosť, čo však bude časovo zosúladené z vojnovým chaosom v Kromských horách. O uvedených udalostiach bude člen poradného zboru mágov Voor Maatens, teda prevtelený Drax, informovaný svojimi magickými špiónmi, v tejto pre neho dôležitej oblasti pomocou legendárnej „zeelandijskej vzdušnej pošty“- vycvičenými vzdušnými elementálmi. Situácia sa bude vyvíjať tak dramaticky, že podľahne panike a sám usúdi, že by mal osobne odísť do oblasti a urobiť poriadok. Olkmaarom magicky ovplyvnení členovia rady, vrátane majstra Olkmaara, budú ale veľmi jemne stupňovať, až neskôr do vehementného prevedčovania, že je neúnosné aby opustil radu. Voor Maatens síce nie je predsedom rady, ale jeho vplyv a znalosti sú obrovské, najmä v rozhodujúcich otázkach, ktoré sa týkali stratégie hospodárstva a vojny voči úhlavnému nepriateľovi Aledónii. Predseda magickej rady, starý mág Fokis Ardeen, je jediný skutočne z presvedčenia temný mág, ktorého Drax tak opantal, že teraz už koná úplne samostatne. Ani on však nevie o skutočnej identite Voor Maatensa, vnútorne však pre neho Maatens znamená konkurenciu, chcel by vládnuť sám. Do takého stavu magicky zasiahol svojim rituálom majster Olkmaar. Predtým však prijal posolstvo z Rufínie. V tejto časti akcie zohral úlohu Vaantov príbuzný – bojovník a jazdec Lethofag.

Nie je priestor, aby som tu opisoval dosť zaujímavý príbeh tohto posla, ktorý oznámil našej skupine podrobnosti o akcii v Kromských horách. Snáď niekedy v budúcnosti sa aj jeho dobrodružstvo dostane do písomnej podoby. Lethofagova cesta smerovala totiž do mýtickeho Addyjského lesa v Rufínii. Tajomné úkazy v tomto nezvyčajnom lese pochádzajú najmä z prirodzených magických javov, ale elfovia z Elvenu a Veľkej Bukoviny a niekoľkí svetlí druidi a mágovia využili túto skutočnosť, že tam umelo vytvorili niekoľko užitočných oblastí, chránených vďaka celkovej tajomnosti od všetečných zvedavcov a dobrodruhov. Jednou z takých oblastí bol „malý portál“. Strážcami portálu bol vysoký elfí alchymista a druid Symplegwed a jeden z najvzdelanejších hobitov, aj magický vzdelaný Patrokles. Addyjským portálom bola spojená oblasť Addyjského lesa a dôležitej oblasti Brány života v blízkosti Kromských hôr, vlastne už v Enterijských horách, ktoré sú doménou Kromského kráľovstva stolinov. Oblasť trolieho rajónu v blízkosti Brány teda nesledovali len oči Draxových zvedov, ale aj vyslanci Elvenu a špehovia kromských stolinov. Bol tam však ešte jeden faktor, o ktorom nebolo veľa poznatkov: veľké dagerské, z veľkej časti podzemné mesto, zvané Dragir. Dragirčania neznášali trolov, ale aj trpaslíkov a stolinov, nikdy sa však nepúšťali do boja, lebo vedeli, že ich sila na povrchu nie je dostatočná a o podzemných mestách stolinov nemali presné informácie.

Na jeseň 20.nertena roku 1128 Al, doniesol Lethofag Olkmaarovi tento report:

Noldorskí a isidorskí páni Aias Tamin a Myrthil, spolu s armádami trpaslíkov, sa spojili s hlavnou armádou Kromského kráľovstva. Malá skupina stolinov oblečená do uniforiem dragirských dagerov napadla trolie dediny v blízkosti Brány. Trolia domobrana smerovala úder na dragirské strážne hradišťa. Teraz už samotná dragirská armáda zaútočila na trolie osady. Na pomoc im vyšli spojené trpaslíčie armády Kromského kráľovstva. Prebehlo niekoľko veľkých bitiek, dragirskí boli vytlačení z priestoru a víťazní trpaslíci vyhlásili v blízkosti Brány Enterijské trpaslíčie kráľovstvo a začali budovať pevnosti, vyhlásiac sa za ochráncov trolov. Plán grémia dokonale vyšiel, aspoň jeho prvá fáza. Teraz všetko záležalo na majstrovi Olkmaarovi.

Hoci Lethofag veľmi rýchlo oznámil výsledok udalostí v Enterijských horách, Drax už o veci vedel a to bolo dobre. Najprv sa zdráhal o tejto veci hovoriť v rade, ale nakoniec zhodnotil situáciu a rozhodol sa členom rady na mimoriadnom zasadnutí oznámiť svoj zámer o odchode. Keďže majster Olkmaar už previedol rituál na posilnenie súdržnosti, nastalo niekoľkodňové presviedčanie šestnástich mágov. Apelovali na Voor Maatensa, dokladovali aký je nenahraditeľný, čo všetko môže Zeelandia stratiť… Iba veľradca, temný Fokis Ardeen len naooko nabádal mága k tomu aby zostal. Drax vedel, že starý mág chce vládnuť nielen formálne ale fakticky. Bol to predsa jeho najpozornejší žiak a to rozhodlo. Draxova priorita teraz ležala na severovýchode, tam bolo potrebné sústrediť všetky sily. Bol presvedčený, že Fokis Ardeen upevní svoju moc a bude viesť radu v Draxovom temnom duchu.

Po niekoľkých dňoch mimoriadne zasadnutie pokračovalo a na ňom Voor Maatens oznámil svoje definitívne rozhodnutie o odchode. Nikto sa mu neopovážil už v tejto veci odporovať. Nasledovala pompézna rozlúčka a jeho miesto v rade bolo doplnené. Novým členom rady sa, na doporučenie majstra Olkmaara, stal pomerne mladý adept z radov magickej polície Gwaar Hyllos.

27. nertena toho roku sa na zeelandijskej oblohe diali podivné veci. Bolo mnoho svedkov, ktorí videli letieť roj svetielkujúcich predmetov alebo bytostí smerom na severovýchod, od Lenderu nad Orbin a ponad Taranskú pahorkatinu. Za nimi sa ozvalo temné dunenie a oblohu križoval temný tieň, pripomínajúci letiaceho čierneho draka.

Lethofag a jeho poslovia v najbližšich týždňoch hlásili orbinskému spolku a majstrovi Olkmaarovi, že Enterijské kráľovstvo padlo, trpaslíčie a stolinie armády sa stiahli do svojich miest pod tlakom temných dagerov, ktorých vedie priamo temný čierny drak. Dragir vyhlásil svoju ríšu v oblasti Enterijských hôr, lenže pokoj nenastal. Vojna medzi kromskými a dragirskými sa ťahala celé desaťročia a Draxovi a jeho temným armádam dagerov sa dlho nedarilo definitívne upevniť moc. Až po sedemdesiatich rokoch sa situácia zmenila a Temno v Enterii zvíťazilo.

Zeelandia prežívala v tomto období hádam najosvietenejšie obdobie svojej histórie. O tom sú v análoch záznamy, ktoré snáď niekedy spracujem pod názvom: „Očistená ríša“.

6 komentářů u „Draxov nútený omyl“

  1. Pěkné, propracované, byť dlouhé. Dá se tomu vytknout pár detailů (o existenci Brány života neví ani většina z největších mudrců Ernelu, ani magií duhového slova se smrtelník nedostane nad úroveň moudrého draka, protože ten ji používá taky…), ale o to víc nápadů je dobrých.

  2. ještě jsem to nečetl, ale formátování článku je hrozné … koukaj jsem to admin sekce a je potřeba tento článek takto upravit: přidat jednu mezeru (enter) za každý odstavec v modu editování kodu

  3. Pascal: Prepáč Pascale, ale ja som posielal príspevok ešte na starom webe a ty, alebo Goran ma ubezpečoval, že z formátovaním si nemám robiť hlavu, že dokonca tam, ešte upravíte niečo kurzívou – nejaké state pri redigovaní…
    Pôvodne som to mal spravené aj s odstavcami vo worde a takto som to do Veľkej knihy jednoducho prelepil.

    Čo sa týka dĺžky, avízoval som, že to bude poňaté ako príbeh, teda teoreticky by sa dal rozložiť do kapitol (poviedok), podobne ako „sokolník Alkari“. Ja som to poslal naraz.

    Ad) obsah – už som si priznal, že som to ako začiatočník poňal trocha zoširoka, v ďalšej tvorbe zoberiem do úvahy historické obdobie a možnosti kontaktov a komunikácie rás, ríší a kontinentov. Na druhej strane, nie je nemožné si predstaviť určité spiknutie niekoľkých zanlých osobností vtedajšej erinelskej doby voči temným silám. Goran píše, že o Bráne života nevie ani väčšina erinelských mudrcov – to však neznamená, že nikto! Práve aspoň niekto s Vasgaru, by o tom mohol vedieť – pár členov tajného kolégia.
    Aj tak vďaka za uverejnenie a beriem kritické pripomienky. Len neviem, čo s tým formátovaním?

  4. Formátování je moje chyba. Bohužel jsem se nechal zastrašit délkou a neměl jsem energii to celé pročítat a vylaďovat (a zároveň tenhle článek za zveřejnění stál a už jsem ho chtěl vidět na webu).

    Takhle dlouhý článek si skutečně zasloužil poslat na dvakrát.

  5. Souhlasim, mělo by se s tou délkou něco dělat. Já se přiznam, že teprve sbíram odhodlání si to přečíst… je to opravdu obrovité.
    Ale dostanu se k tomu!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>