Sľub v sieňach Valheru

Dej poviedky sa odohráva v r.1127 AL. Vyslanec elfov z Bakovského lesa na pozvanie kráľa Phelamu odchádza do Valheru. Tam, za prítomnosti vodcov trpaslíčich klanov a vysokého mága Vasgaru, majú dohodnúť postup, ako konečne zabrzdiť mágov v Zeelandii a zbaviť sa vplyvu Draxa. Poviedka popisuje Dostil, Veľkú podzemnú cestu a Valher. Na poviedku nadväzuje ďalší poviedkový príbeh týkajúci sa dejov v Zeelandii o rok neskôr: „Draxov nútený omyl“.

Aitesovi sa už zdalo, že cesta nikdy neskončí alebo že zablúdili, hoci početné skupinky trpaslíkov so všemožným tovarom svedčili o tom, že sa pohybujú po správnej trase Veľkej podzemnej cesty. Keď už upadal do otupenosti mysle, lebo ako lesný elf ešte nikdy nebol tak dlho v podzemí, jeho spoločník zastal a vyriekol to magické slovo:

„Valher! Je priamo pred nami.“

Písal sa 12.paren 1127 Al, keď Aites vystúpil z lenderskej obchodnej lode v úchvatnom prístave Phelamu Dostile. Keď sa loď blíži z Večného mora k masívu Bielych hôr, cestujúcim sa zdá, že musí naraziť do neprestupnej svetlošedivej, snehom a ľadom pokrytej hradby. Skalný masív sa zatáča širokým oblúkom doľava na severozápad a takmer kolmo stúpa k šedivej zamračenej oblohe takže sa zdá, že loď je uväznená v obrovskom polvalci. Povrch západných stien masívu je zbrázdený početnými puklinami a vnímavý pozorovateľ tam objaví početné traverzy, úzke terasy a dlhé praskliny, ktoré slúžili na vybudovanie cestičiek a chodníkov, ktoré sa strácajú v širokých, na masív kolmých puklinách pokračujúcich dovnútra. Niektoré chodníky pokračujú až na vrchol masívu do výšky možno dvoch míľ a prehupnu sa za predné valy. Pre neznalého iba tieto cestičky svedčia o tom, že tu môže byť nejaké osídlenie.

Akonáhle sa loď priplaví bližšie, zbadáte v masíve pred sebou obrovskú prehĺbeninu, ako keby do skalného telesa vtlačil zovretú päsť gigantický obor. Kým dookola morský príboj divoko naráža na pobrežné skaliská, voda sa pení a hučí ako vodopád, takto vzniknutá zátoka je chránená pred morom aj vetrom. Loď vpláva do pokojných vôd obrovského, niekoľko sto siah vysokého a takmer míľu širokého skalného „dómu“. Kedysi to bola úplne uzavretá jaskyňa, ale v dôsledku zátopy a možno zemetrasenia sa časť stropu od mora zrútila a tak vznikol takýto prírodný elipsovitý prístav.

Na jednom z hlavných mól už na lenderskú posádku čakali desiatky trpasličích obchodníkov s dopravnými vozíkmi, ale aj obchodných agentov pravdepodobne z Kyrossu alebo z Kamary. Okolo nich sa motali nájomní nosiči na pleciach vlečúc ťažké koše a vahadla na prenášanie tovaru, lebo vozíky boli drahé a väčšinou ich používali iba trpaslíci, ktorých remeselníci ich aj vyrábali. Aites bol rád, že sa po dlhej a nudnej ceste konečne doplavil, lebo bol na lodi často terčom pozornosti všetečným alebo zvedavým cestujúcim. Väčšina z nich boli ľudia, zopár trpaslíkov a gnómov, ktorí cestovali do Dostilu ako obchodníci doprevádzujúci svoj tovar, alebo obchodní agenti – veď kvôli čomu by niekto cestoval do týchto nehostinných končín?

„Tak čo priateľu, ty s čím obchoduješ?“, podozrievavo si ho obzeral starý lenderský obchodník v lesklých namodralých šatách akejsi starodávnej šľachtickej módy. A niekoľkí horalskí pomocníci nahlas pred všetkými spochybňovali:

„To už aj elfovia začínajú obchodovať? Veď stále vyhlasujú, že im stačí to čo Príroda a bohovia dávajú…. Povedz elfe, načo ideš do Dostilu?“

Len Aitesova prirodzená hlboká dôstojnosť a akýsi zvláštny priateľský a empatický výzor zabránili zvedavcom počas celej cesty ďalej dobiedzať. Aby však zabránil pochybnostiam, že nemá obchodné zámery, vysvetlil:

„Dobre viete priatelia, že ľudská činnosť, nielen v Dalmáckej nížine ale už aj v okolí Bakovského lesa, spôsobuje problémy. Mnoho elfích dedín na okraji už nie je sebestačných. Preto si tieto rody volia svojich zásupcov, ktorí odcházajú do zeelandijských miest a správajú sa ako obchodníci. Nie kvôli zisku, ale pre zaistenie najnevyhnutnejšieho zásobovania a potrieb, na ktoré kedysi stačil hvozd.. Ja som jeden z nich. Mám dohodnutý obchod z trpaslíkom Hekabem – iste ho mnohí poznáte. To je všetko.“

Na lodí boli mnohí obchodníci i trpaslíci vracajúci sa domov do Dostilu, pre ktorých bol Hekabe známa postava, nuž a takéto vysvetlenie zvedavcom postačovalo. No ako sa vplavili do prístavu, mnohé oči sledovali, či sa Aites s Hekabem privítajú.

Na lenderskú obchodnú loď Zeelwandia sa s hlukom vrhli nájomní nosiči inštruovaní svojimi chlebodárcami, trpaslíci si zas kľudne počkali na svojich obchodných partnerov, ale väčšina trpaslíkov a gnómov z lode vystúpila vracajúc sa domov a privítajúc sa so svojimi blízkymi. Aites zostúpil po pevných drevených schodíkoch na masívne drevené mólo a obzeral sa okolo seba. V skutočnosti Hekabeho nikdy nevidel, poznal iba jeho presný popis a znamenie – zelený opalizujúci vzácny šperk zavesený na krku. Nebol to však problém, lebo o chvíľu sa z okolia ozývali pozdravy obchodníkov:

„Zdravíme Hekabe, šťastlivo sme doplávali.“

Bez váhania nasmeroval kroky k statnému trpaslíkovi čakajúcom v strede móla. Mal tmavšiu pokožku ako bolo bežné, úplne šedé vlasy, ktoré mu splývali na ramená spod gnómskej prilbice. Aj ostatné časti odevu boli skôr gnómske, z jemnejších materiálov, ako typické trpaslíčie plátové kusy. Ale na hrudi mu žiaril spomínaný klenot. Sám Hekabe sa nemohol pomýliť, podišiel k nemu lebo iného elfa široko-ďaleko nebolo a nahlas, aby to všetci počuli, radostne zvolal:

„Vítaj Aites! Konečne sa opäť vidíme,“ a objal hlboko sa skláňajúceho elfa.

„Myslím, že naše obchody prebehnú zase v pohode. Poďme si sadnúť do tvojej kancelárie,“ odpovedal pohotovo Aites. Tak pochovali podozrenie, že by elf prišiel na nejakú tajnú misiu, hoci ani on ani trpaslík nepredpokladali, že by nepriateľ mohol čo len tušiť, že sa niečo chystá. Len nemnohí boli zasvätení a tí nikdy o veciach nehovorili s tretími osobami. Aj tak však boli opatrní, lebo Temní často sledujú nezvyčajné javy aj cudzími očami – a príchod elfa do tohto izolovaného obchodného mesta severozápadu takým mohol byť.

Aites, keď sa dozvedel, že pôjde do Phelamu, bol trocha zvedavý ako tento legendárny prístav vyzerá. Teraz však nebol čas na kľudnú prehliadku mesta, pretože priplávali neskoro popoludní a potrebovali si oddýchnuť a premyslieť veci. Ráno ich totiž čakal začiatok dlhej 80-míľovej cesty podzemím do mýtického hlavného mesta Phelamskej trpaslíčej ríše – Valheru. Hekabeho obchodná kancelária však ležala takmer na konci dlhej prístavnej ulice, ktorá bola zčasti vytesaná do skaly a zčasti upravená hrubými, smolou napustenými drevenými trámami, zarazenými do hrubej kamennej drte.

Ak si niekto predstavuje Dostil ako mesto v zátoke, alebo v jaskyni šíriac sa viditeľne do hĺbky, je na omyle. Tak boli nakreslené niektoré obrazy a skice v zeelandských manuskriptoch, alebo na stenách lenderských a yzmarských obchodov a lodiarských spolkov. Jaskynný „dóm“ je síce hlboký a priestranný, ale väčšiu časť tvorí samotná prístavná zátoka, do ktorej vybiehajú obrovské – široké aj dlhé hlavné móla. Ako prstenec zátoku obopína už spomínaná prímorská ulica. Tá je väčšinou veľmi úzka a na niektorých miestach sú do masívu vytesané neveľké priestory, alebo sú tam aj prirodzené výklenky a v nich sú postavené prízemné i stupňovité budovy. Významnejšie kancelárie, obchody a dielne sú kamenné, alebo priamo vtesané do skaly, aj v najmenších medzierkach sa tlačia z dreva pozbíjané chajdy pre nocičov a prekladačov tovaru. Okrem hlavných môl sú priamo pri pobrežnej ulici prichytené menšie móla, na ktorých stoja pevnejšie drevené stavby rybárov. Tradične sa tu uchytili svalnatí barbari z rôznych končín a tí zásobujú svojim rybolovom stále hladnú populáciu. Vyžaduje to veľkú silu ovládať tieto ťažkopádne rybárske člny, ktoré sa skoro podobajú stredne veľkým lodiam, ale odolávajú mohutným vlnám, ktoré sú na otvorenom mori pravidlom.

Cestou po hlavnej tepne sa museli vyhýbať nervózne sa pohybujúcim nosičom a vozíkom. Iba niekoľko desiatok siah od hlavného móla si všimol Aites peknú, ale nie veľkú stavbu chrámu zasväteného bohu Donerovi – vládcovi morí. Iba priečelie vystupovalo 3 siahy do ulice, ale zvyšok bol vtesaný do skaly. V chráme ďakovali práve obchodníci z jeho lode za šťastný príchod. Na opačnom konci, kde sa oblúk rozširoval možno na 50 siah, bolo však vidieť nejasné obrysy naozaj veľkého chrámu o ktorom počul – chrám zasvätený trpaslíčej Triáde, kde sú uctievaní najmä Borjog a Damona. V časti, ktorá je vytesaná, dominujú ploché a ostré tvary svetlošedého kameňa, na ktorý trpaslíči architekti umne naviazali oblé tvary kamenných stĺpov, chórov a masívnych oblúkov z kameňa rôznych odtieňov šedej až modrastej farby. Niektoré striešky boli pokryté obrovskými oválnymi kamennými alebo čadičovými škridlami. Celý chrám bol sústavne osvetlený matným, ale jasne bielym svetlom, aké nemôžu vydávať obyčajné fakle. Hovorilo sa, že je to výtvor phelamských alchymistov.

Ako kráčali na severozápad, po pravej ruke sa za takmer každým druhým domom otvárala veľká brána. V každej z nich začína akýsi tunel – systém bočných „ulíc“ husto zastavaný menšími budovami, v skutočnosti iba priečeliami obydlí, ktoré majú vo vnútri nečakané rozmery. To je skutočné zázemie mesta, ale nielen to! V týchto „uliciach“ vlastne začína nekonečný labyrint chodieb, štôl, a jaskyní, v ktorých sa aj znalý trpaslík stratí, pokiaľ nemá plánik. Tento labyrint bol zbudovaný v dávnych dobách, ešte v časoch pred a počas Artemidskej slávy, ale o podrobných mapách sa nikdy nevedelo. Samozrejme, priľahlá časť chodieb naväzujúca na fungujúce bane so stále bohatými rudnými žilami a vychádzajúca na povrch napájajúc sa na nadzemné traverzy, je podrobne zmapovaná. Tiež časť okolia legendárnej Veľkej podzemnej cesty do kráľovského mesta Valheru je popísaná. Tieto bočné obývané chodby a ich vchody sú tiež osvetlené tajomným matným jasne bielym svetlom v šikmých kužeľoch. Svietia vlastne kamenné priehlbne vo výške niekoľkých siah nad terénom, v ktorých je naliata hustá lepkavá tekutina. Onou tekutinou sú asi napustené aj ohromné fakle osvetľujúce Chrám Triády. Hlavné nábrežie je osvetlené obyčajnými smolnými fakľami veľmi nahusto, takže je tu stále skoro ako za bieleho dňa. Vlastne ruch a obchod takmer neustáva, hádam iba na 2-3 hodinky po polnoci. Úžasný pohľad je preto ani nie priamo na ulici, ale na protiľahlý oblúk nábrežia, so súvislou zástavbou pripomínajúcou navŕšené orlie hniezda, striešky a vežičky žltkavo osvetlené, pričelia chodieb a chrámov v bielom opalizujúcom svetle a všetko sa odráža v temnej vode zátoky v popredí so siluetami lodí.

Po príchode do obchodnej kancelárie nie je veľa času na zbytočnosti. Je to účelne zariadená, na tieto pomery priestranná dvojmiestnosť, zariadená účelne ale komfortne. Trpaslíci kombinujú opracované kamenné podstavce a stojany s teplým drevom a hrubými textíliami – najmä kvôli cudzincom, ktorí sú hákliví na chlad. Obaja si majú čo vysvetliť. Hekabeho zamestnanec pripravuje posilňujúci lektvar z horkých bilín a na jedenie rybu.

Trpasličí obchodník vyjavuje Elfovi, že v skutočnosti je jedným z hlavných dôverníkov a radcov všetkými cteného kráľa Phelamu – Irosa Gannimu. Ako všetkými uznávaný obchodník bol nominovaný a poverený akousi neoficiálnou diplomaciou zameranou na tajné kontakty s významnými predstaviteľmi Svetlých síl. Teraz dostal od kráľa úlohu stať sa spoločníkom a sprievodcom vyslanca elfov Veľkej Bukoviny, ktorého má doviesť priamo do sídla kráľovskej moci vo Valhere. Nie veľa cudzincom sa dostalo tej možnosti vidieť mýtický Valher, nieto ešte cti stretnúť sa so samotným panovníkom. Bude to niečo výnimočné čo sa chystá a Hekabemu iba povedali, že po audiencii a príprave ďalších krokov sa vrátia do prístavu a ako spoločníci budú pokračovať v úlohe do Zeelandie.
Lesný elf Aites je synom jedného z deviatich členov poradného zboru kráľovnej z Alta Ferné. Súčasná vladárka Skylla Ynné ho vlastne tiež poverila stykom z okolím. Lenže toto je výnimočná úloha. Asi pred dvoma rokmi prišiel do kráľovského centra Vanessé elf z ďalekej cudziny – zo samotného mýtického hvozdu Elvenu. Bukovinskí a Elvenskí sa síce občas navštevovali, stretávali sa však na iných miestach, no Telemachos pricestoval so sprievodom významných kňazov, alchymistov a bojovníkov-ochráncov. Neskôr vysvitlo, že sa niečo pripravuje v súčinnosti s trpasličou ríšou Phelamu. Aby Telemachova misia zvýšila bezpečnosť, bolo rozhodnuté, že sa vždy všetko bude robiť cez tretie a ďalšie osoby. Telemachos mal zostať dočasne utajený a ako emisár bol do Valheru vyslaný jeden z najschopnejších a najzcestovanejších elfov – Aitos. Iba Hekabemu bolo zjavené, že skutočný emisár elfov v Bukovine je Telemachos, lebo sa neskôr mali všetci stretnúť.

Teraz už bolo všetko vysvetlené, obaja si ľahli spať, lebo ráno ich čakal začiatok dlhej cesty. Vstali skoro ráno. Hekabe sa pripravil na cestu a z ťažkej okovanej truhlice niečo vytiahol a vložil do dlane elfovi. Aites prekvapene otvoril dlaň, v ktorej mu zažiaril rovnaký zelenkavý šperk ako visel Hekabemu okolo krku.

„Zelená iskra“, pokynul hlavou trpaslík, „sú iba dve – bez neho ťa nikde nepustia ako cudzinca.“

Prešli cez ranné rušné mesto späť k mólu, kde ešte stále čakala na naloženie lenderská obchodná loď a pokračovali až do blízkosti Chrámu Triády. Potom zabočili doľava. Pred nimi sa vypínala veľká fasáda vykladaná farebnými kameňmi. „Ústie do Veľkej podzemnej cesty,“ ukázal Hekabe. Vykročili, ale až po niekoľkých sto siahach chôdze ich, v ešte širokom tuneli, zastavili silno ozbrojené trpasličie stráže, ktoré kontrolovali všetkých prechádzajúcich. Veliteľ jednej zo stráži srdečne pozdravil Hekabeho, ale skúmavo si prezrel neznámeho elfa. Už dlho tu žiadneho netrpaslíka nezhliadol a na žiadneho elfa si ani nespomínal. Pozorne si prezrel obidva šperky a pokynul rukou dopredu. Začala deväťdňová cesta podzemím.

Veľká podzemná cesta. Áno, začína veľkým a širokým vstupným tunelom. Ale keď si niekto túto najdôležitejšiu dopravnú tepnu podzemia Phelamu predstavuje ako viac-menej súvislý tunel, hlboko sa mýli. Trasa cesty sa skladá z viacerých nesúrodých na seba naväzujúcich úsekov. Keď sa tu v dávnych dobách ťažilo, bolo prerazených mnoho tunelov a štôl. Tieto umelé vrty sa na niektorých miestach dostali do prírodných jaskyniek i väčších jaskýň ba vysokých „dómov“. Na iných miestach zas umelé tunely vyústili do dlhých, siahu širokých puklín, ktoré smerovali ďalej do hĺbky pohoria. Nikto nevie, či bolo postavené najprv hlavné mesto Valher a potom sa systémom chodieb spojilo s Dostilom, alebo z Dostilu sa postupne šírila sieť chodieb a štôlni a vo veľkých „dómoch“, v blízkosti mohutnej podzemnej rieky, započala výstavba Valheru. Tak či onak, už skôr prerazené umelé chodby, tunely a štôlne pospájali prírodné jaskyne a trhliny tak, že bolo možné vytýčiť súvislú „cestu“, ktorá dostala svoj názov nie podľa toho, že by ju na všetkých miestach tvoril široký tunel, ale kvôli svojej dĺžke a obchodnému významu.

Keď prešli popri strážach, Aites sa zrazu zastavil a spýtavo sa pozrel na Hekabeho.

„A čo zásoby? Veď pôjdeme niekoľko dní?“

Nechcel sa to pýtať trpaslíka, lebo sa domnieval, že sa niekde zastavia v jeho sklade. Hekabe sa však iba usmial:

„Na Ceste je zvykom, že ktokoľvek ti predá, čo potrebuješ,“ potriasol cingajúcim mešcom. „Veď tade prúdi celé zásobovanie a tovar do Valheru i opačne. A v prvom úseku, vo veľkých jaskyniach, je niekoľko hostincov, kde sa dá vyspať. Bližšie k Valheru je toho pomenej, iba nejaké výklenky a zrúcaniny, ale dá sa založiť oheň,“ upokojil elfa.

V matnom osvetlení iba museli dávať pozor, aby nezišli z hlavnej trasy. Niektoré tunely a odbočky sa totiž javili ako hlavné, v skutočnosti hlavný smer bol cez napohľad bočnú chodbu. Ďalšie úseky tvorili veľmi úzke pukliny, kde často nestretli niekoľko hodín ani živej duše. Niekde sa zas cesta točila po schodištiach, vytesaných do širokých kolmých alebo šikmých štôl, alebo zbiehala do hlbočiny a pokračovala okolo podzemných riečok veľkej krásy, s kvapľovou výzdobou na zemi a na stenách. Hekabe však poznal značenie, hoci bolo potrebné trochu pozornosti – trpaslíci majú aj v slabom svetle i úplnej tme výbornú orientáciu. Na iných miestach sa zas zvýšil obchodný ruch tak, že sa nevedeli vyhnúť – väčšinou v jaskynkách, kde boli výklenky na oddych a kde sa vymieňal tovar a potraviny.

A tak, po deviatich dňoch, stáli konečne pred vnútornými bránami kráľovského mesta Valher.

Valher je mestom siení, jaskynných kolonád a monumentálnych súsoší. Na rozdiel od stiesnenosti Veľkej cesty tu návštevníka zachváti úžas a obdiv. Predkovia trpaslíkov objavili a rozšírili prirodzený systém niekoľkých gigantických a viacerých menších skalných „dómov“, ktoré sú asi v celom pdozemí Bielych hôr jedinečné.

Aites s Hekabem stáli pred prvým stĺporadím pospájaným klenutými oblúkmi, ktoré končilo obrovskou bránou zo žltého kovu. Popri stĺpoch boli rozmiestnené strážne stanovištia s početnými ozbrojenými strážami. Stráže mali oblečené mimoriadne kvalitné plátové brnenia a pri bokoch im viseli ťažké dvojsečné sekry. Oproti matnému osvetleniu Cesty tu opäť svietilo mäkké biele svetlo kužeľových tvarov. Nosiči s tovarmi ale pomedzi stĺpy vchádzali do mesta zvláštnymi bočnými tunelmi, ktoré obchádzali monumentálnu hlavnú bránu. Po dôkladnej previerke prešli obaja do podzemného mesta cez pootvorenú bránu, ktorou pohyboval neviditeľný mechanizmus.

Elf poznal mystickú atmosféru hvozdu – jemnú a éterickú, ale na tomto mieste to bola zmes monumentality a temného chvenia podzemia, jasu a tmy. Ľahkosť dobroty a tvrdosť temných skál, ktoré rozochvievali celé telo i myseľ citlivého elfa. Pred nimi sa otvorila rozľahlá jaskyňa v tvare mnoholupeňového kvetu, keď každý lupeň bol oválnou vstupnou bránou do jednotlivých oblastí mesta. V centre podzemného námestia sa týčilo súsošie Triády. Všetky steny a stropy boli opracované a vyzdobené masívne pôsobiacimi vlysmi, tvárami a sochami, nápismi i neznámymi hieroglyfmi. Takto vyzdobené sály sa v celom meste striedali so strohými, ale tiež monumentálne pôsobiacimi stĺporadiami, spomedzi ktorých sa rozvetvovali siete chodieb. Na rozdiel od Dostilu, kde bol akútny nedostatok priestoru, a preto sa stavby vytesávali, vo Valhere boli budovy viac v priestore, iba z menšej časti zasahovali do masívu. Aites obdivoval úžasnú a dokonalú architektúru, ktorá sa nedá slovami opísať i rozmiestnenie stavieb, neporovnateľné s chaosom mnohých ľudských miest. Všetok um a dušu národa vdýchli trpaslíčí remeselníci a umelci do týchto komplexov zo skál, dreva a kovu.

S nemým úžasom prechádzali cez množstvo jaskýň okolo nízkych trpaslíčích obchodov s fantastickými tepanými dverami a oknami zo zliatin rôznych farebných odtieňov, múrmi s výjavmi histórie. Stúpali po schodištiach k bránam a oblúkom chrámov, stupňovitých palácov s terasami zo sklovitého kameňa a prechádzali okolo malých kryštáľových vodopádov rozlievajúcich sa do kašien z matného čierneho kovu.

Mesto žilo svojim životom, podľa trpaslíčieho kalendára, a časový rytmus nemal mnoho spoločného s vonkajším svetom. Príchodzí sa ubytovali v peknom poschodovom meštianskom dome, v ktorom žilo množstvo Hekabeho príbuzných. Keď ustal obchodný a pracovný ruch, ulice sa na niekoľko hodín takmer vyprázdnili – bola „noc“. „Ráno“ ako na povel sa vyrojili tisíce trpaslíkov rôznych povolaní. Vo veľkých skupinách, usporiadane, sa za svojou prácou vydávali baníci, obchodníci a remeselníci mali svoj kšeft blízko alebo priamo v domoch kde bývali a tak bolo vidieť iba otváranie okien a dverí na obchodoch a dielňach. Hekabe pripravil elfa na stretnutie s kráľom a Radou piatich. Kráľovský palác sa rozkladal v jednej samostatnej jaskyni. Bola to impozantná stavba jemnejších tvarov a konštrukcie ako je u trpaslíkov zvykom: do výšky troch stupňov bola zčasti vtesaná hlavná budova, z ktorej vybiehali, v tvare prevráteného písmena „V“, dve krídla ukončené stĺporadím. Mimo hlavného paláca sa nachádzalo ešte niekoľko menších prízemných ale veľmi pekných budov. Ich kroky zamierili práve k jednej z nich – bola to akási univerzálna ambasáda, kde kráľ prijímal vyslancov. Stráže, ktoré už na nich čakali, ich uviedli do predsiene budovy. Dlho nečakali a objavil sa majordomus, uvedúc oboch do dlhej sály s drevenými stolmi, na konci ktorej, na malom tróne, sedel panovník. Vedľa trónu stáli iba tri osoby – dvaja nádherne ustrojení trpaslíci a jeden človek v tmavofialovej róbe akú nosia mágovia. Medzi stolmi bola ulička vydláždená farebnými mozaikovými kameňmi vedúca pred trón, po nej boli uvedení priamo pred kráľa Phelamu, ktorým bol vzdelaný a osvietený Iros Gannim.

Hekabe pristúpil k stupienku, pokľakol a uklonil sa až po zem, Aites sa tiež poklonil a trocha poodstúpil. Kráľ vstal, zišiel z podstavca, obrátil sa na dvoch stojacich trpaslíkov a prestavil ich príchodzím:

„To je Aias Tamin pán z Noldoru a Myrthil pán trpaslíčieho klanu z pohraničia Isidoru.“ Otočil sa k dôstojnému mužovi vo fialovej róbe a predstavil ho: „Eurysteus, vysoký mág z akadémie vo Vasgarde.“

Všetci sa navzájom uklonili. Na pokyn kráľa sa premiestnili k najväčšiemu stolu v sále a majordomus ich usadil. Prestieranie stola však nesvedčilo o slávnostných raňajkách, bolo tam iba skromné občerstvenie a poháre naplnené klasickým posilňujúcim nápojom z horkých bylín. Slova sa ujal kráľ:

„Už niekoľko mesiacov čakám na túto chvíľu, keď sme sa zišli v takom zložení ako je potrebné a nevyhnutné. Prosím našich bohov a vy všetci proste so mnou všetkých bohov, aby nám dal svetlé mysle pre dôležité rozhodnutie…“ Sklonil hlavu do dlaní a potichu sa modlil. Ostatní tiež zmĺkli a ponorili sa do seba. Po niekoľkých minútach ticha a sústredenia panovník pokračoval:

„Osud chcel, aby sme sa tu zišli, zástupcovia napohľad veľmi rozdielnych rás a národov Erinelu. Ale všetkých nás spája jedno: dobro a svetlo. Áno priatelia, všetky naše rozdielnosti a rozpory ustávajú, lebo Temno sa plíži. Možno ste niektorí prekvapení, čo teraz hovorím, veď v mnohých častiach panuje vonkajší mier a rozvoj; Kyrossania budujú prosperujúcu ríšu, Isidor a celý sever je opäť zveľadený, Aledonia má len občasné konflikty so Zeelandiou. Hoci temné armády Mornaaru dobiedzajú na sever Kaledonie, vždy sa našlo, aj s našou pomocou, skrze kyrosské a aledonské armády, ktoré pomáhame vyzbrojovať, riešenie a obrana.“ Kráľ urobil v preslove pauzu, aby zdôraznil povedané. Potom pokračoval vo vysvetľovaní podrobností:

„Poznatky a závery, ktoré vám tu predložím, mám ako podnet od pánov Elvenu, ktorí veľmi citlivo vnímajú zmenu mentálnej klímy, ktorú spôsobuje Temno. Napriek domnelému pokoju Vládkyňa temnôt a jej pomocníci pracujú na konečnom uchvátení moci – to mnohí vedia. Vedia aj o proroctvách o konci a Temnom veku – všetci si však myslia, že to bude v nejakej veľmi vzdialenej budúcnosti. Na druhej strane, osud nie je nikdy nezmeniteľný. Hoci nepoznáme obsah stratenej Knihy osudu, sily Svetla môžu definitívne zabrániť návratu a vláde Tmy. A o to nám teraz ide.

Páni Elvenu objavili, čo chystajú páni temnôt – niečo spolu, niečo každý sám zo svojej mocichtivosti. Počúvajte teda, čo vám teraz poviem a nebuďte prekvapení, zatiaľ to vedia iba páni Elvenu. Že odkiaľ pochádza zlo na severe, za Veľkou stepou a v kaledonských priesmykoch, je nám známe – škretie armády vedie priamo Sargoth a Vládkyňa temnôt. Ale že zlo zo Zeelandie môže byť ešte zákernejšie, to mnohí znalí netušia! Vie sa, že za mocichtivosťou je rada mágov a organizácia „Červených mágov“. Ale, počúvajte, páni z Elvenu zistili, že jeden z členov rady Voor Maatens je – vtelený a na človeka premenený, veľký a temný z trojice drakov, všemúdry Drax! No nikto z členov rady to netuší.“

Keď to kráľ vyriekol ,všetci vyskočili a vykríkli od hrôzy a od údivu. Tak preto toľko smrti v histórii Zeelandie, toľko nešťastia, vojen a konfliktov s Aledoniou, Rufíniou, s Ostrovmi. Nepriateľ svetla neútočil teda iba priamo cez hordy škretov a zotročených temných barbarov a horalov, ale zvnútra, ovládnuc jednu z centrálnych ríší Isengaru a podnecujúc skazu a nepokoj. Po chvíli vzrušených poznámok a krátkych debát kráľ pokynul, všetci si sadli aby mohol pokračovať.

„Legendy uvádzali, že Drax je skutočný a mnohí sa o tom presvedčili, lebo sa objavoval aj vo svojej strašidelnej fyzickej podobe. Ale toto nikto nečakal. Myslelo sa, že za činnosťou zeelandskej magickej rady je len ich mocichtivosť a chamtivosť. Snáď aj snaha o prestíž, pretromfnúť osvietenú akadémiu vo Vasgare. Ale teraz vieme, že za všetkým je Drax a jeho dlhodobý plán.

Za Draxovou činnosťou síce nie je priamo Vládkyňa temnôt ani Páni živlov, ale Drax má v srdci od prvopočiatku zasiate Zlo spojené s Múdrosťou – akúsi sekvenciu samého Erka, (ako aj u jeho jeho syna Sargotha) hoci ten spí v kamennom srdci Erinelu. Drax slúži, zčasti nevedomky, súčasne dvom pánom: Zo zboru zeelandských mágov má rozšíriť moc cez Aledoniu do Kaledonie, uchvátiť svetlý Vasgar a otvoriť cestu Temnote na celý juhozápad. Vládkyňa sa však nebude potom s nikým deliť o moc. Po zničení alebo ovládnutí Vasgaru by prišiel rozhodujúci úder – na svätý Elven – oslobodenie Erka a záverečný útok temnoty na celý Erinel. Tak Drax plní prianie a proroctvo Erkovo.

Plán pánov z Elvenu je presne opačný, ale počíta iba s elimináciou jedného faktora – Vladkyne temnôt. Sám Drax potom už nie je z globálneho hľadiska taký nebezpečný. Ale postup bude v obrátenom poradí: najprv oslabiť moc Draxa v Zeelandii, zbaviť ho vlády a odstrániť vládu Červených mágov, potom vytvoriť podmienky pre mierovú a možno aj vojenskú spoluprácu ríše s Aledoniou, Malou Dohodou a následne poskladať konfederáciu s Kaledoniou – na severe by sa vytvoril nepreniknuteľný val proti Mornaaru.

Okrem toho, Drax má záujem definitívne ovládnuť oblasť Magawu, kde sa nachádza Brána života. Zatiaľ necíti nebezpečenstvo, lebo do týchto trollích oblastí sa ľudia ani iné rasy nehrnú. A práve tento Draxov zámer chcú páni z Elvenu využiť pre svoj plán.
Druhým frontom, ktorý páni z Elvenu považujú za veľmi dôležitý k odvráteniu hrozby je odhalenie a zničenie neznámeho temného prvku medzi dhaarmi v Južnej džungli a opätovné zjednotenie všetkých elfských rodov. Ale to až neskôr, najprv je potrebné zbaviť sa Draxa.“

Na chvíľu opäť prerušil monológ a tak vznikol krátky priestor na vzájomný rozhovor prítomných, ktorí si vysvetľovali, že konečne pochopili zmysel svojej prítomnosti a v tejto krátkej chvíli, po kráľovom vysvetlení poznania elvenských elfov, pochopili mnohé, čo sa ťahalo dejinami a zostávalo v hmle nejasností. Len dvaja trpaslíčí páni boli na pochybách, akú úlohu práve oni majú zohrať v nejakých plánoch – veď so Zeelandiou nikdy nič nemali. O chvíľu sa to mali dozvedieť.

„Ako som naznačil, hlavný plán elvenských počíta s oslabením moci Draxa. Ľahšie sa to povie ako vykoná. Draxová múdrosť, intuícia a magické schopnosti sú obrovské. Predsa však je niečo, čomu vzdorovať nemôže. Je to Božské mágia vo svojej pravej podobe. Otázka je, kto je hoden tejto disciplíny, či vôbec máme takých mágov na Erineli? Sú vo Vasgare? A tu sme pri ďalšom tajomstve, o ktorom vyskúmali páni z Elvenu: okrem oficiálne utajovaných, hoci všeobecne známych magických spolkov existuje už dlho niekoľko mágov, ktorí ovládajú takú formu Božskej mágie ako nikto iný. Vyšli síce z Vasgaru, ale až na jedného odišli a pôsobia nezávisle. V skutočnosti netvoria spolok – spája ich len to veľké Poznanie. Jediný z nich pôsobí vo Vasgare a je to práve tu prítomný dôstojný Eurysteus. O tomto najvyššom stupni Božskej mágie, ktorú neovláda nikto ďalší z Vasgaru, ani zo zeelandijskej rady, hovorí ako o „Mágii dúhového slova“.

Všetky oči sa obrátili na mága vo fialovej róbe.

„Žiadni Temní, ani mágovia, ba ani Múdri draci, nedokážu vzdorovať ani premôcť určité aspekty tohto umenia,“ prevzal slovo Eurysteus.

„Sme len štyria, ja som zostal vo Vasgare a dvaja z nás sa usídlili na tajnom mieste neďaleko starobylého Edheldoru. Ale s tými zeelandijskými to nie je už teraz celkom pravda.: jeden zo zeelandijských mágov v rade je nový člen, osvietený Ian Olkmaar, pochádzajúci z Orbinu, ktorý tajne študoval vo Vasgare. Nikdy sme sa všetci štyria nestretli naraz, vždy len v dvojiciach. Mnohé si vymieňame magicky. Ale Ian Olkmaar musí teraz pôsobiť priamo v hniezde zeelandijskej Temnoty, keď magický opar Červených mágov a samého Draxa nedovoľuje takúto komunikáciu. Olkmaar sa musí o veciach dozvedať odteraz priamo a fyzicky, nesmie vzniknúť žiadny tieň podozrenia.“

A znovu pokračoval kráľ:

„Aitesi a Hekabe, vy budete mať od teraz na pleciach všetku ťarchu kontaktov a sprostredkovania medzi Elvenom, Phelamom, Vasgarom a Ianom Olkmaarom. Prvou úlohou je oboznámiť mága s plánom a dať mu pokyn, aby začal magicky konať proti Draxovi. Druhá úloha bude tiež náročná, ale budete mať určité pomoci – na juhu Zeelandie a v Rufínii. Toto budete robiť v súlade s úlohou, ktorú majú na starosti dvaja páni našich klanov,“ a obrátil sa na trpaslíčích pánov z Noldoru a Isidoru. Tí udivene a napäto sledovali, čo z toho vyjde.

„Aby som to zbytočne nerozpitvával, vysvetlím ako to súvisí s úlohou Olkmaara. Nestačí len svojimi schopnosťami zahmliť Draxovú myseľ. Drax má strategický záujem v oblasti Magawu – Brány života. Olkmaar musí Draxa presvedčiť, že jeho záujmy sú tam vážne ohrozené, teda, že v tejto chvíli je jeho moc v Zeelandii natoľko pevná, že môže odísť na východ a plne sa venovať záležitostiam v tejto oblasti. Mocná Olkmaarova mágia však musí ísť súbežne s udalosťami v blízkosti Brány. A tu zohrajú svoju úlohu trpaslíci a dageri. Hoci sa to môže zdať ako bratovražedná vojna, plánujeme vyvolať dlhotrvajúci konflikt medzi trolmi, trpaslíkmi a temnými dagermi. Všetko sa narafičí tak, že zámienkou bude nárok trpaslíčich ríší na túto oblasť temných dagerov, ktorých aj tak ovládajú Temné sily. Nakoniec Drax samozrejme dagerov ovládne a vytvorí z nich v tejto oblasti bábkvú ríšu. Tá však bude stále čeliť útokom trpaslíkov z podzemia – tieto výcvikové jednotky sa aspoň zocelia v boji a budú platné v pomoci Kaledonii a na severe Hospuru. Drax bude zamestnaný údržbou bábkovej ríše a nebude mať dôvod sa vrátiť do Zeelandie. A to je úloha pre vás dvoch – pánov klanov: pripraviť oddiely, dohodnúť diplomaciu s bratskými trpaslíčimi ríšami v Ringore a blízkosti Magawu a začať inváziu z podzemia na kráľovstvo trolov,“ dokončil panovník náčrt plánu.

Fakty a plán tejto obrovskej akcie boli vyložené, dlho do popoludnia toto neoficiálne grémium debatovalo a spresňovalo jednotlivé kroky. Potom sa rozišli.

Na druhý deň sa zišli v staroslávnej Sieni Bojovníkov a v tejto úzkej tajnej zostave všetci skladali sľub vernosti na splnenie Veľkej úlohy. Každý z nich dostal ako poznávacie znamenie silno magicky nabitý, nevšedne farebný dúhový kameň zasadený v šperku na retiazke. Každý z nich, okrem kráľa Phelamu, sa dôkladne pripravoval na dlhú cestu…

7 komentářů u „Sľub v sieňach Valheru“

  1. napsáno je to moc hezky, ale celkově to vyznívá trochu moc megalomansky – v článku si zmínil snad všechny temné oblasti světa a že všechny je chce drax ovládnout

    drax nebyl nikdy myslen jako nějaká super významná postava, spíše to byla legenda … jeho největší snahou bylo ovládnout vasgar,ale co dál to není jasné

    v zásadě ale proti článku nemám výhrady, jak řikám, zdá se mi jen hodně magalomanský

    co se týče Rudých mágů, tak to není přímo vládnoucí spolek, je to spíše zlodějský spolek, jehož někteří členové jsou součástí vládnoucího sboru

    co se týče magie duhového slova, tak musíme prodiskutovat, jak moc silná magie to bude a kdo jí může vzdorovat – to považuji za velmi důležité … jsem schopný přijmout, že bude silnější než magie nových bohů, ale nemělaby být silnější než magie moudrých a starých draků, tedy například draxova moc by měla být silnější než magie duhového slova jednoho mága

    Drax a Magawu? jak řikám, zdá se mi to až moc megalomanské, zní to jako by drax měl zájem úplně na všem ;)

    rád bych jen dodal, že Věk Temna skutečně přijde a nic mu nemůže zabránit, tzn. že veškeré snahy kohokoli nakonec vyjdou naprázdno

  2. Zajímavá konspirační teorie. Moc pravdy na tom asi nebude, spíš to staví elvenské do horšího světla, než by odpovídalo mé představě. IMHO k nim spíš sedí pozice bojovníků za svobodu, kteří málokdy vylezou z rodného lesa, než manipulátorů vytvářejících složité machinace na zajištění Vyššího dobra v dalekých zemích.
    Ne že bych si to neuměl představit, a svým způsobem mě tato představa láká stejně jako odpuzuje. Rozhodně se to musí prodiskutovat.
    V rámci teorie o intrikujících (v zájmu Dobra) elfech mi moc nesedí aktivita trpaslíků, kteří si tradičně hledí svého. Nějaký výjimečný panovník by mohl na elfskou konspiraci přistoupit, rozhodně by však narazil na značný odpor.

    Co se duhové magie týče, předpokládám, že Drax ji umí taky, a na vyšší úrovni než většina smrtelníků. Smrtelný mág to však nemusí vědět…

  3. Robím, čo môžem, za tak krátky čas nie je v ľudských silách postihnúť to, čo sa tvorilo 7 rokov. Áno, pripúšťam, že stav erinelskej spoločnosti v 12.storočí Al mohol obmedziť poznanie okolitých krajín, že sa ešte len objavovalo, že trpaslíci i elfovia boli do určitej miery izolacionisti. Na druhej strane, temné sily konajú dosť globálne, veď v závere majú pohltiť celý Erinel, preto som načrtol možnosť globálnejšej spolupráce svetlých síl. Isteže Drax nemá záujem úplne na všetkom, ale ako vyplýva z niektorých materiálov a diskusií, jeho snahou bolo cez podnecovanie Zeelandie proti Aledonii, dosiahnúť ovládnutie svetlého Vasgaru. A čo sa týka jeho dlhodobého odchodu na východ, bolo to iba konštatované. Vymyslel som námet, prečo to asi urobil?
    Keďže v doteraz uverejnených moduloch bol uverejnený taký globálnejší popis reálií – geografie, histórie atd., pokúsil som sa na pozadí príbehu popísať, čo som zatiaľ nikde nenašiel -aspoň v obrysoch popis Dostilu, jeho prístavu, Veľkej podzemnej cesty, Valheru. Samozrejme, že je to možné aj naopak, ako navrhuje Tintin a Jaden – do faktografických pasáží vpliesť vzťahy postáv, „atmosferické“ popisy lokalít, podrobnosti o skupinách a spolkoch, súvis s hlavnými historickými udalosťami – to je tiež fajn nápad. Skúsim to takto urobiť v module.
    Ad Mágia dúhového slova: ide v popisovanom odbdobí o mimoriadnu záležitosť. Táto téma by sa mohla využiť na rozvinutie v poviedkach alebo rozprávaniách či legendách o:
    – hľadaní tajomného poznania artemidov
    – hľadaní skrytých mágov ako poslednej pomoci (napr. kruh 4 dúhových mágov by už dokázal odolať aj Draxovi).
    Ad Vek temna a jeho nevyhnutný príchod: To vieme my ako tvorcovia, ale väčšina erinelcov verí, že Dobro zvíťazí, že Vládkyňa temnoty neprejde, že Erk sa nevráti, hoci pár mudrcov a držitelia Knihy osudu majú opačné poznanie.
    V každom prípade, som rád, že ste mi tento príspevok uverejnili, hoci som tu len krátko a vďakaaj za kritické ale konštruktívne pripomienky – mojou snahou je tento krásny svet dotvárať, nie niečo deštruovať, preto ich budem brať v úvahu, aby to v budúcnosti bolo viac v harmónii s celkovým obrazom Erinelu.

  4. moje připomínky berte jen jako náměty k zamyšlení, jsou to místa, kde se střetává moje představa světa s představou arliho, ale to neznamená, že je to špatně … myslím jenom, že to jsou místa, o kterých je potřeba diskutovat, protože to jsou okamžiky, které mohou svět velmi ovlivnit a jsou to věci, které určují jeho tvář … myslím, že cokoli lze zakomponovat do světa, pokud to bude provedeno citlivě ;)

  5. Na začátečníka to není špatná interpretace faktů, nicméně v mnohém naráží na naše představy.
    V každém případě zlo na Erinelu není jednotné. V Mornaaru zuří neustálé boje mezi Vládkyní Temnot, Pány živlů a různými menšími mocnostmi, Drax sice chce ovládnout Vasgar, ale nerad by ho předtím nechal zničit Mornaarskými apod. Tohle není všeobecně známo, ale Elvenští si určitě všimli nejednotnosti Mornaaru a mají důvod předpokládat, že ani Drax není spojencem nějaké z mornaarských mocností.
    Nabízí se možnost volby co se týče charakteru Elvenských: budou to klasičtí elfové a la Roklinka, kteří brání svá území a neřeší lidské záležitosti (ano, pro klasické elfy by Zeelandie měla představovat jen vzdálený lidský stát), nebo paranoidní manipulátoři a bojovníci proti zlu? Druhá možnost mi nesedí jako politika elvenské Rady, mohl by ji však prosazovat nějaký řád obzvlášť militantních elfů potírajících Zlo kdekoli, bez ohledu na to zda s Mornaarem souvisí nebo ne.

  6. Vau. Moc pěkná a velice dlouhápráce Arli… to chtělo odvahu a pěkný kus práce.
    Je to napsáno velmi pěkně, některá místa bych trochu upravil, ale vesměs nic důležitého.
    Pustil jsi se do velmi komplexní konspirační teorie a já si k tomu dovolím pár slov.
    Celou dobu, kdy jsem se dozvěděl o existenci a původu Draxe jsem měl v hlavě jen jediné. Drax = to největší a nejmocnější zlo, které z dračího plémě vzešlo. Zde je ten rozpor. Zlo v takovém měřítku je ve své podstatě šílené. Může mít velmi zajímavé plány, ale většinu sám odsoudí k záhubě, právě díky své šílensti. Pro něj je to prostě hra, kdy ji jednou bere velmi vážně a za chvilku zase jen jako hru… (proto nesmí být jeho vliv přeceňován) Obávam se, že Erinel již neunese další centrum temnoty, kterému navíc příliš moc věcí nebrání k vzestupu.
    Jinak konspirační teorie na podporu dobra (i zde bych s tou definicí byl opatrný) bych přisoudil právě Vasgaru a spolku chodců, který s Vasgarem spolupracuje.. i samotný Vasgar však není vždy jednotný!
    Zkrátka bylo by hezké a jednoduché říct je to tak nebo onak… život je však příliš komplexní na podchycení všech aspektů

    Jsem však rád, že jsi nakousl otázku těchto věcí… bývají to zajímavé diskuze.

  7. Po době, kdy se příběh odehrál, byla na trase Valher – Dostil zavedena koňská železnice – nejdřív zde jezdily vozy tažené phelamskými důlními koňmi, které byly pro zmenšení odporu přesazeny na koleje a jezdily v postranních tunelech.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>