Trian z Narvilu: Lov na draka

Zhlboka som sa nadýchol a položil pergamen na stôl. Ruka sa mi triasla v návale hnevu, mal som sto chutí hodiť ten hanlivý zdrap teľacej kože poslíčkovi do tváre. Prinútil som sa posadiť na posteľ a kývnuť rukou, aby mohol chlapec odísť. Oblieval ho pot strachu, akonáhle pobadal letmý pohyb zápästia a okamžite za ním buchli dvere.


Vstal som a poriadne kopol do stolíka s pergamenom. Drevo zazvonilo o kovanie mojej čižmy, zapraskalo a noha stola vyletela elegantným oblúkom von z okna. Drahocenný zberateľský kus, vyrezávaný čajový stolík z Duvalonu prilial len olej do rozpálenej kade môjho hnevu!

* * *

Spal som mizerne ako vždy, keď to preženiem s vínom. Do súdnej siene som vošiel trochu nepriamo, cez pracovňu sudcu Sindara, kde som sa na svojho priateľa pokúsil vyvinúť poslednú vlnu nátlaku, úplne zbytočne samozrejme.

„Z moci mne udelenej Ringorským kniežaťom vás, kapitán Trian z Narvilu, vyhlasujem vinným v plnom rozsahu obžaloby.“ Sindar mi venoval skutočne úprimný pohľad plný ľútosti, o ktorý som vôbec nestál. „Súd vás uznal vinným z cudzoložstva, hanenia povesti a vážneho ublíženia na zdraví. Avšak, vzhľadom na vaše zásluhy počas pôsobenia v ráde, vám bude udelená výnimka, namiesto potupnej smrti budete len pozbavený všetkých hodností aj zásluh a ako radový vojak odídete do kláštora na hraniciach plniť povinnosti bežného člena rádu. Tak znie rozhodnutie súdu, tak znie vôľa všemocnej bohyne Ruth,“ predniesol na záver a zase mi venoval ten svoj zbytočný pohľad. Ruth na tom prd záležalo.

Pery sa mi triasli od hnevu a dal som to aj patrične najavo tresknutím päste o stôl. Súdna sieň bola prázdna, nik z mojich spolubojovníkov na protest proti tomuto bezpráviu neprišiel. Všetci sme vedeli rovnako dobre (Sindar nevynímajúc), že manželka kniežaťa je šľapka a že som nebol jediný s kým spala. Fakt, že nás pri tom knieža prichytilo a zaútočilo na mňa, pričom som ho v sebaobrane vážne zranil je síce pádnym argumentom, ale neoprávňuje knieža na použitie právnej moci proti jednému zo svojich najschopnejších veliteľov!

* * *

Vietor sotva badateľne pofukoval a spolu so šerom okolitého lesa vytváral ideálnu atmosféru na neskorý poobedňajší spánok. Dokonca aj jemné natriasanie sprevádzané rytmickým klopkaním podkov vraníka privieralo moje viečka.

Hlava mi klesala ku brade, zmysly otupeli a bolo mi fajn. Nič ma netrápilo.

„Pomóc!“ ozvalo sa sotva počuteľne z diaľky predo mnou.

Snažil som sa neznámy hlas ignorovať. Musí to byť len sen…

„Pomóc!“ ozval sa hlas zase, naliehavejšie ako pred okamihom.

Sny dokážu byť niekedy nezdravo realistické…

„Pomóc!“

Nedobrovoľne vytrhnutý z príjemnej letargie som otvoril viečka a tichým mľasknutím popohnal svojho vraníka do klusu. Nespokojne zaerdžal, pokojné tempo mu vyhovovalo, ale pridal do kroku. Niekoľkým dĺžkami sme spolu prekonali hranicu hradskej na pás trávy vedľa, dunivé klopkanie kopýt prešlo v tichý dusot. Ako nám vietor udrel do tvárí, únava zmizla a vystriedalo ju vzrušenie.

Salem, môj vraník, vystrelil dopredu ako víchor, mocné pletence svalov predvádzali dokonalú dynamiku cvalu.

„Pomóc!“

Hlas sa rýchlo približoval, niekto kričal spoza zákruty pri ceste. Pätami som pritlačil na Salemove slabiny a uprel pohľad na kroviny pred nami. Voľnú dlaň som položil Salemovi na červenú škvrnu za uchom. Trvalo to len zlomok okamihu, ale stihol som cez Salema zavetriť pach niekoľkých vlkov a spoteného človeka.

Vraník sa vzniesol ponad kriaky ako Pegas a dopadol na šťavnatú otavu čistiny, kde stál chrbtom ku stromu telnatý muž. Prudko som strhol Salemovu uzdu a zoskočil. Jeden z vlkov, ktoré dorážali na tučka sa ku mne otočil a venoval nepríjemne dravý pohľad Salemovej šiji. Prikrčil sa a vyskočil takmer tak ľahučko ako môj vraník. Roky boja s hevrénmi, elfami z plání, ktorí podobné šelmy cvičili na lov ľudí ma naučili reagovať rýchlo a brutálne. Zdrapol som vlka ešte v letku pod krk a prevalil na chrbát. Zviera napriek jeho inštinktom moja agresivita prekvapila a v prvom okamihu nestačilo zareagovať. Okamžite na to ho pribila k zemi moja okovaná rukavica. Vlk zaskučal, mykal sa v zbesilej snahe uniknúť, na útok ani nepomyslel a to rozhodlo o jeho konci. Voľnou rukou som vytiahol nôž a vrazil mu ho do krku. Štekot a ryk vystriedalo chrčanie, ostatné dva vlky vydesene pozreli na svojho mŕtveho druha a nechali tuláka tulákom. Zmizli v krovinách, veď mäso aj tak získali…

Muž padol na kolená a začal mi horlivo ďakovať. Vstal som a utrel nôž do trávy.

„To je v poriadku, pane,“ povedal som tónom pokorného záchrancu. „Nabudúce vám neodporúčam schádzať z hradskej. Tento rok bol zlý aj pre šelmy, nieto ešte pre nás, ktorý sa v týchto pohnutých časoch stávame obeťami podobných útokov.“

„Máte pravdu, svätú pravdu pane,“ prikyvoval vstávajúc zo zeme a obzeral sa vôkol seba. „Keby som len mal niečo, čím sa vám odvďačiť…“

„To je v poriadku priateľu. Som paladin všemocnej bohyne Ruth, je mojim remeslom pomáhať ľuďom v problémoch.“

Muž sa zazubil a v očiach sa mu zalesklo…

„Ak hovoríte pravdu pane,“ povedal, „pravdepodobne cestujete do neďalekého tábora v Jahodovom údolí, nie je tak?“

Prezrel som si muža lepšie. Aj keď na prvý pohľad vyzeral ako tulák, teraz som zmenil názor. Jeho odev niesol stopy ťažkej práce, nie biedy (aj keď tá určite zohrala tiež svoju rolu). „Možno áno,“ povedal som opatrne. „Ale povedzte mi, čo robí roľník v takýchto odľahlých končinách. Široko ďaleko niet poľa, ktoré by ste mohli obrábať. Alebo sa mýlim?“

„Nie, nemýlite sa, vážený pane. Váš úsudok je obdivuhodný a opatrnosť na mieste. Opustil som bezpečné končiny svojich rodičov a vydal sa na neľahkú cestu s príkazom nášho pána richtára. Našu dedinu kvária problémy, nuž sme sa vydali hľadať pomoc v ráde vašej milostivej bohyne Ruth!“ Nadšenie jeho tváre poznamenané naivitou vyzeralo úprimne.

Prehryzol som uštipačnú poznámku na adresu „milostivej“ Ruth a prikývol. „Potom máme spoločnú cestu, priateľu. Čoskoro sa začne zmrákať, mali by sme sa vydať na cestu.“

* * *

 

Priatelia ma vždy poučovali, že zachraňovať ľudí je fajn a bohom sa to páči, ale vždy, zásadne vždy sa treba vyvarovať toho, aby s vami zachránení pobudli dlhšiu dobu. Roľník nie a nie utíchnuť. Stále rozprával o svojej rodine, úrode, dedine, snoch, vďačnosti, zase o rodine, o miestnom mäsiarovi a opäť o úrode a vďačnosti… Salem nespokojne strihal ušami, ja som len prikyvoval a vyvaroval sa driemot, aby nemal tučko pocit, že ho ignorujem. Zachytával som asi každé tretie slovo, sem-tam zamumlal, čo on pochopil ako ďalší podnet k debate.

Rednutie lesa bolo jedným z prvých dobrých znakov toho, že sa blíži vykúpenie od môjho otravného spoločníka. Začínal som ľutovať, že som nevyčkal, kým ho vlky zrania. Keby stratil veľa krvi a omdlel, mohol som si v sedle ešte trochu zdriemnuť.

Múry kláštora vytvárali v diaľke sotva badateľný tmavší pás, ktorý sa so zmenšujúcou vzdialenosťou vôbec nezväčšoval. Začali do mňa dobiedzať pochybnosti. Keby boli v komplexe kláštora dvojposchodové budovy, určite by som ich rozoznal. Tomu svinskému kniežaťu nestačilo že ma vyštval z pohodlia môjho kláštora, ale pošle ma ešte aj do nejakého zapadákova!

Kláštor pred nami vyrástol vo svojej ošumelosti, sotva sa zore dotklo horizontu. Oblohu zalial zlatistý svit zapadajúceho slnka podfarbený krvavočervenou scenériou. Opevnenie určite pamätalo lepšie časy. Stará pevnosť obohnaná vysokým, miestami poškodeným valom (múrom sa to nedalo nazvať) a uprostred drevených barakov rozpadajúca sa murovaná svätyňa.

Zložil som si z ramien plášť a zabúchal na bránu. Okienko sa otvorilo nenáležite rýchlo, ako keby vrátnik za bránou čakal len na to, kedy zaklopem. Strhol som sa a prebodol ho nevraživým pohľadom. Opätoval ho, kým nezaregistroval nášivky na mojom hrudnom kyryse.

„Prepáčte pane,“ sklopil zrak a otvoril široké dvojkrídlové vráta.

Pri troche fantázie by som ich vypáčil holými rukami, keby mi za to stáli.

Vošiel som na skromné nádvorie s vyschnutou fontánkou, Almir, ako sa tulák stihol predstaviť, tesne za mnou. Vyzeral sklamane.

Zoskočil som z koňa a hodil opraty vrátnikovi. Nízky, pevne stavaný chlap ich chytil a zobral aj Almirovu mulicu dozadu ku stajniam.

„Predstavoval som si to tu trochu inak,“ priznal Almir rozpačito.

„Uhm,“ pritakal som a snažil sa identifikovať budovu, kde by mohol sídliť predstavený kláštora.

* * *

Kapitán paladinov a opát kláštora v jednej osobe nás privítal v zadnej časti nádvoria, kde za svätyňou čupel malý pavilón. Okrem neho tam sedel a hral karty ďalší tucet neohrabaných chlapov v zanedbaných plátenných nohaviciach a košeliach. Bez slova som jeho „milosti“ podal list a čakal, kým ho prečíta.

Tesne po nútenom odchode z môjho bývalého pôsobiska som pečať starostlivo nad ohňom natopil, odlúpol a list prečítal. Jeho obsah mi bol dôverne známy a musím Sindarovi niekedy v budúcnosti poďakovať, že sa nezmienil o tom, kým v skutočnosti som a prečo ma prevelili. Keď som v rozčarovaní nad svojim pohnutým osudom lepil pečať späť, pritlačil som ju viac ako bolo nutné a na vrchu pekne zdobeného erbu zostal otlačený môj palec.

Opát skepticky pozrel na odtlačok palca a zlomil pečať. Podarilo sa mu zachovať neurčitý výraz tváre až do konca, aj keď mu párkrát myklo kútikmi úst.

„Takže vás, Trian z Narvilu priradili ku môjmu skromnému kláštoru,“ zakončil s nepekným úsmevom. „Pozbaveného hodností, prakticky ako radového paladina našej všemocnej bohyne Ruth. Pokiaľ som správne vyrozumel, robili ste vo svojom pôvodnom kláštore nižšieho kapitána a preradili vás k nám kvôli pitiu.“

„Tak nejako,“ prikývol som s pokorou. Fakt, že kapitán nepoznal moje meno potvrdil moje neblahé dohady. Skutočne som na mieste, kde poriadne ani živá duša nepáchne.

„A čo sem privádza vás, priateľu?“ otočil sa vľúdnejšie k môjmu spoločníkovi a dlžníkovi Almirovi. „Ste vari zbrojnošom tohto… ehm, paladina?“

„Nie pane,“ uklonil sa Almir, ako etiketa kázala. „Moja maličkosť je posol z Minonu, vlastným menom Almir. Posiela ma náš veľactený pán richtár so skromnou prosbou o pomoc. Slnko zapadlo už aspoň tucet krát, odkedy našu dedinu kvári strašné zlo. Modlili sme sa, ale vykúpenie neprišlo, tak sme sa rozhodli konať. Prvý deň, kedy sa tá beštia objavila, vyzeral ako ktorýkoľvek iný, muži pracovali so ženami dovedna na poliach a deti vôkol nás veselo džavotali. Vtom však oblohu zastrel mrak, a že sme si mysleli, že je to mrak, to mi môžete veriť. Až keď tá potvora zarevala, uvedomili sme si, že čosi nie je v poriadku. Z oblohy sa na naše stáda zniesol obrovský drak!“

Keď to slovo Almir vyslovil, kapitán sa sprudka posadil a lepšie sa mu prizrel, ako keby odhadoval či je pútnik triezvi. Ustúpil som stranou, aby sa mi naskytol lepší výhľad na ostatných prísediacich a pochybnosti v ich tvárach.

„Drak?“ spýtal sa kapitán.

„Ako vravím, drak, milosťpán,“ uklonil sa Almir, aby dodal odpovedi dôveryhodnejšie vyznenie.

„A prečo tak usudzujete?“ pokračoval vo výsluchu kapitán, hlas nahlodaný pochybnosťami.

„Nuž… Lebo ako drak vyzeral. Mal mohutné telo pokryté šupinami a krídla široké ako celý košiar. Z tlamy tej beštie trčali tesáky ako moja ruka, a kravy i ovce kmásal ten tvor ako čerstvé pecne chleba.“

Spozornel som a posadil sa na túto nečakanú novinku. Buď bol Almir výborný klamár, alebo jeho dedinu skutočne napadol drak. Ale drak v týchto končinách? Pokiaľ moje vedomosti siahali, posledné draky odišli z území nášho kráľovstva pred desaťročiami a usídlili sa v Šedých horách.

Kapitán si rukou prečesal bradu a vyzeral zamyslene. Všetci muži už postávali, alebo si prisunuli stoličky bližšie k nemu, aby počuli, ako sa rozhodne. Rád bohyne Ruth kedysi vo svojich radoch zamestnával bohatierov, ktorý sa právom nazývali drakobijci, ale od tých čias prešlo priveľa zím, aby bol čo i len jeden z nich schopný na starobu zdvihnúť meč. O to viac ma zaskočilo, keď kapitán vzhliadol k Almirovi a s rozhodným hlasom povedal:

„Tvoja prosba bude vyslyšana, pútnik Almir. Je svätou povinnosťou rádu chrániť okolité obyvateľstvo. Zajtra na úsvite vyrazíme, aby sme hájili spravodlivosť a potlačili zlo zachvacujúce vašu dedinu.“

* * *

Ešte toho večera mi ukázal jeden z paladinov skromné stavanie, ktoré malo byť mojim príbytkom. Vstúpil som dnu plný pochybností, ktoré ani v najčernejšom sne neuvažovali o takejto biede.

V rohu malej izbietky stála slamená posteľ, vedľa nej drevený stolík a stará truhlica s hrdzavým kovaním. Po umývadle a inom inventári ani stopy. Ľahol som si na tvrdú posteľ a nebyť únavy z dlhého cestovania, neusnul by som. Takto bola moja slabosť silnejšia ako fajnovosť. Už po piatich minútach som pokojne odfukoval.

* * *

Ráno ma zobudil škrekot starého kohúta, asi v posledných dňoch jeho života. Dolámaný a sotva odpočinutý som vstal. Matne mi v spomienkach vyvrel obraz studne na nádvorí, a tak som tackavo vyšiel von a zamieril na druhé zadné nádvorie. Konča pavilónu, kde sme sa včera zoznámili s kapitánom, stála nízka kamenná studňa s lanom a vedrom.

Pre istotu som previazal vedro lanom ešte raz, aby sa na spráchnivenom povraze neodtrhlo a posotil drevenú nádobu do temnoty studne. Nijako ma neprekvapilo, že sa ozvalo hlasný treskot, keď vedro narazilo na skalu a rozlámalo sa. Z rohu nádvoria sa ozval hurónsky rehot. Bol to jeden z nepodarených paladinov.

„Studňa vyschla, priateľu,“ smial sa mi do tváre.

Nemal som chuť počúvať prihlúple poznámky. Vrátil som sa do svojej úbohej „komnaty“ a siahol po meči, ktorý ležal konča postele spolu s poskladaným brnením. Sotva som ho zdvihol, ozvalo sa desivé zapišťanie a z kopy mojich vecí vyskočil potkan veľký ako moja hlava. Keby som sa tak strašne nezľakol, zahryzol by sa mi rovno do tváre. Takto ma tesne minul a vytrielil von cez neexistujúce dvere.

Schuti som si zanadával, preložil brnenie na posteľ a zobral len meč a lovecký nôž. Kto vie, čo sa potuluje okolo takého strateného kláštora, že vôkol neho napadajú pocestných vyhladované svorky vlkov.

* * *

Salem pokojne zaerdžal, keď videl, že sa blížim. V rýchlosti som ho osedlal a vyrazil cez otvorenú bránu na lúku obkolesujúcu kláštor. Už včera pri príchode som pobadal zelený pás stromov, ktorý sa tiahol pozdĺž západného múru a zarezával sa do lesa ako dobre naostrený mäsiarsky nôž.

Aby som trochu rozohrial oddýchnuté kĺby svojho vraníka, popohnal som ho z kusu do cvalu. Trielili sme krížom cez lúku, v časných ranných hodinách prebúdzajúcu sa k životu.

Vrbina sa každým skokom zväčšovala, až ma na ramene zaštípala prvá vetva. Pribrzdil som Salema a už krokom sme prekonali niekoľko metrov hustého porastu k rieke. Vyhľadal som pohodlné miesto pri brehu, zložil si veci a dobre sa vykúpal aj napil. Voda bola čistá, ľadová a priezračná ako sklo.

Krížom cez breh som si všimol, že na mieste vzdialenom len niekoľko siah od môjho táboriska niekto nedávno založil oheň. Vyšiel som z vody, ako ma pánboh stvoril a miesto trochu preskúmal. Pahreba bola už dávno studená, ale dlhšie ako pred dvoma dňami to nebolo. Nech to bol, kto chcel, táboril pri rieke asi dva dni, stôp tam bolo hojne a ešte úplne nevymizli. Asi paladinovia, aj keď prečo taký kúsok pomimo bezpečných múrov kláštora?

Niekoľko siah od táboriska som našiel v zemi zatlačený strieborný prsteň. Niekto na neho musel šliapnuť, keď mu spadol a stratu si nevšimol. Rytina pozdĺž prsteňa bola jednoduchá a pekná. Zobrazovala draka v letku.

Vytiahol som z vrecka kus látky, prsteň zabalil a vložil si ho hlboko do vrecka. Paladinov včera večer prekvapila Almirova žiadosť a on tomu, čo rozprával, veril. Kým včera večer som ešte pochyboval, teraz a s prsteňom vo vrecku som si bol istý.

Niekto sa rozhodol hrať s paladinmi špinavú hru. Prsteň podľa rytiny náleží drakobijcom z juhu, z krajín večného piesku. S radosťou podobné čačky nosia.

Ešte pre návratom do kláštora som si nazbieral za náruč lesných jahôd a skromne občerstvený vrátil sa do kláštora. Kým neuznám za vhodné, nikomu o svojom náleze nepoviem.

* * *

Život v kláštore sa počas mojej neprítomnosti prebudil a paladinovia pokročili v prípravách na odchod. Na prednom nádvorí stáli osedlané pochudnuté žrebce a nespokojne strihali ušami. Paladinovia všade naokolo si s vypätím síl zapínali staré brnenia, jeden si dokonca odtrhol remeň a šmaril brnenie späť do vaku. Namiesto neho si prehodil len kožený kabátec. Na znak vnútorného nesúhlasu som si pre seba zakýval hlavou, čo si však všimol jeden prístojaci vojak.

„Nepáči sa ti niečo miešanec?“ spýtal sa povýšenecky a fľochol pohľadom na moje jemne zašpicatené uši.

Trochu prekvapene som sa na neho pozrel, ale zdržal som sa ďalších poznámok. Ešte som sa nestretol s tým, že by bytosti ako ja ľudia podceňovali. Boli sme silnejší, rýchlejší, inteligentnejší i krajší. Aj keď trochu márnivý, ale v podstate dokonalý obraz ideálneho človeka.

Sklopil som zrak a prešiel ku kapitánovi. Ten práve dával pokyny niekoľkým sporo odetým chlapcom na prahu dospelosti.

„Nezabudnite každý deň pozametať nádvorie a mohli by ste vyplieť aj tú burinu vzadu v ovocnom sade. Tie mizerné jablká tam nerastú…“

„Kapitán,“ oslovil som ho uprostred jeho dôležitých povinností.

„A nevpúšťajte dnu nikoho cudzieho. Keby sa okolo túlali nejaký vandali, alebo vlky, pustite psy a zoberte si meče zo zbrojnice. Sú síce hrdzavé, ale…“

„Pán kapitán,“ premohol som sa k tomu úctivému osloveniu.

Veliteľ sa ku mne otočil a premeral si ma nevraživým pohľadom. Muž od brány asi nebol jediný, komu vadil môj pôvod.

„Čo chceš, nevidíš, že teraz vybavujem oveľa dôležitejšie záležitosti?“

„Ale samozrejme. Len som sa chcel spýtať, čo mám robiť ja, keď ma sem už prevelili. Nikdy som nerobil nič iné, len vojaka. Ale myslím, že vyplieť burinu pre mňa nebude problém…“

„Tak to by sa ti páčilo, Ha! Hniť tu s týmito faganmi, polihovať a chľastať, čo? Pekne krásne pôjdeš s nami. Kedysi si bol kapitánom, aspoň meč by si mal vedieť vytasiť. Na oddych ani nepomysli!“ Otočil sa na podpätku a vošiel do svojho stavania bez dverí.

* * *

Vyrazili sme tesne pred obedom, práve keď začalo pražiť najsilnejšie slnko. Išiel som trochu pozadu za celou skupinou a veselo si popiskoval. Nečakal som, že mi kapitán prejaví takú dôveru, že budem môcť ísť s nimi. Skôr som sa bál, že ich budem musieť sledovať.

Asi dve míle za kláštorom, keď sme vyšli na hradskú, som sa vzdialil skupinke ešte viac a pohodlne som sa upelešil v Salemovom sedle. Podľa Almirových slov mala trvať cesta do jeho dediny takmer dva dni. V sedlových brašniach mi ležalo ešte niekoľko posúchov a plátov údeného mäsa. Oproti ostatným paladinom som mal priam kráľovské zásoby. A nemienil som sa deliť.

* * *

Cesta prebehla bezstarostne a príjemne. Traja paladinovia dostali v prvý deň úpal, lebo ich nenapadlo zakryť si hlavy a ku koncu cesty všetci hladne pošomrávali. Ja som jedol, keď sa nik nepozeral a bolo im zjavne príjemnejšie, keď som sa od nich držal ďalej. Často som začul na svoju adresu nelichotivé poznámky a netúžil som sa dostať so kríža s niektorým z tých chlapov.

V neskorý večer druhého dňa, sa konečne v diaľke začali rysovať bledé záblesky svetla z chatrčí. Mužov to trochu postavilo na nohy. Pobodli unavené koníky do klusu a čoskoro sme rozoznávali prvé drevené chatrče. Míňali sme polia prestriedané malými usadlosťami a ja som sa nestačil čudovať, čo v takejto bohmi zabudnutej krajine hľadá drak.

Almir nás doviedol k veľkému pohostinstvu a ukázal na stajne opodiaľ: „Tam si môžete zatiaľ odviesť kone. Počkajte na mňa v krčme. Skočím za starostom a privediem ho. Zatiaľ sa najedzte a niečo si vypite. Na náš účet, samozrejme.“ Doširoka sa usmial a podal opraty svojho koňa mne, stojacemu najbližšie. Paladinovia nasledovali jeho príklad a jeden za druhým mi podávali uzdy svojich koní.

Zahryzol som si do jazyka, aby som nepovedal niečo, čo by som mohol oľutovať a keď všetci vošli dnu, upokojujúco som ku koníkom prehovoril. Niektoré pri známej reči prekvapene zdvihli hlavy, iné súhlasne zaerždzali. Na výzvu vykročili za mnou a sami sa postavili do boxov v stajniach. Mládenca, ktorý ležal doluznak v slame a chrápal som sa ani nesnažil zobudiť. Pouväzoval som kone a nasypal im osiva.

* * *

V krčme bolo skoro plno, paladinom už nosili korbele plné piva a kusy mäsa i syra. Poskromne, ako keby som ku skupinke ani nepatril, som sa posadil opodiaľ a objednal si pohár dobrého vína. Vak s brnením a oblečením som hodil na lavicu vedľa seba.

Kým mi hostinský priniesol víno, dobre som sa po sieni poobzeral. Väčšina ľudí vyzerala ako jednoduchý roľníci a remeselníci. Schuti pili pivo po celodennej námahe a našiel som dokonca aj dve páriky, ako sa k sebe zaľúbene nenápadne tisnú.

Jedna čiernovlasá dievčina vyzerala mlado, ale sľubne. Jednoduché plátené šaty zakrývali zvodné krivky takmer ženského tela s bujným silným poprsím a štíhlym driekom. Asi si všimla, že sa na ňu dívam, lebo po mne začala pokukovať aj ona, čo sa jej priateľovi veľmi nepáčilo.

Konečne prišiel starosta, dvere krčmy sa s vrzgotom otvorili a dnu vošiel v sprievode Almira vysoký, inteligentne vyzerajúci chlap so širokými ramenami. Akonáhle zbadal paladinov, vykríkol nahlas pozdrav tak, aby to celá krčma zaznamenala. Pri tom nevinnom akte privítania som postrehol v jeho očiach nebadanú iskru prešibanosti. Posunul som sa bližšie ku svojim novým druhom aby som zachytil rozhovor.

„Vitajte!“ zopakoval starosta svoj pozdrav a posadil sa na prisunutú stoličku. „Nesmierne ma teší, že ste prijali naše pozvanie a že nás zbavíte bremena, ktoré ťaží naše mysle niekoľko posledných dní. Ani si nedokážete predstaviť, v akom ustavičnom strachu žijeme…“

Niekoľko ľudí prikývlo a súhlasne zamumlalo. Sklopil som pohľad na brečku, pod ktorou hostinský rozumel víno a trošku si uhol. Spoza pohára som zase zablúdil ku kyprím tvarom peknej čiernovlásky. Letmo sa na mňa usmiala a neprítomne pozrela na svojho priateľa, ktorý okamžite začal pátrať po mojom pohľade.

Hostinský v podstate zopakoval to, čo nám už povedal Almir, ale pridal niekoľko drobností, ako napríklad, že drak zaútočil na jedného muža a takmer ho zabil, vymenoval koľko škody beštia napáchala a presne ho opísal. Podľa kvetnatých slov, ktorými ho častovali okolo sediaci ľudia, sme mali do činenia s mimoriadne vyvinutým drakom, možno ľudožravým a veľmi inteligentným.

Chvíľu som si v hlave utrieďoval všetky fakty a keď som ich oklieštil o metafory, prirovnania a presonifikácie, zistil som, že jediné na čom sa všetci zhodnú je to, že beštia je drak a že uchmatla pár kusov dobytka. To na zabijaka, akého opisovali nesedelo, nuž som si zaumienil, že ráno vyspovedám najpovolanejších, deti.

Vstal som a za hlasnej vravy podišiel k hostinskému. Dovtípil sa, že patrím k paladinom a podal mi kľúčik od izby. Vďačne som ho prijal a ponúkané mäso so syrom som zabalil to pláteného obrúsku.

Vyšiel som von a naposledy sa usmial na dievčinu.

Salem pokojne spásal ovos v stajni a keď zacítil moju prítomnosť, veselo zaerdžal. Dal som mu jednu z placiek, verné zviera som pohladil a zdelil mu svoje závery. Inteligentný koník nič nepovedal, len na mňa upieral obrovské tmavé oči. Prečesal som mu hrivu a rozlúčil sa s ním na noc.

* * *

Pred stajňou som zastal a zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Za mnou sa mihol matný tieň a zdroj intenzívneho tepla. Nedal som na sebe znať, že som niečo postrehol, len som ledabolo vykročil ku krčme. Postava sa prikrčila a skočila.

Zacítil som v mysli Salemov dotyk a uvidel očami koníka letiaceho útočníka. Otočil som sa na päte a kopol proti letiacej siluete. Útočníka som trafil presne do žalúdka. V letku sa zarazil a padol na zem. Ja za ním, ale okamih na to som na ňom už kľačal a pritlačil mu nôž na hrdlo.

Chlapec z krčmy zbledol a ja som sa musel kontrolovať, aby som sa nahlas nerozosmial. Zjavne mala pekná čiernovláska veľmi žiarlivého priateľa. Odsotil som ho od seba.

„Ešte raz sa o niečo podobné pokúsiš a podrežem ti krk,“ zasyčal som za ním a vošiel do krčmy.

* * *

Druhý deň ráno ma zobudilo búchanie na dvere a detský krik. V rýchlosti som ich rozospatý otvoril a pozrel s napätím na chlapca, ktorý ma takto brutálne zobudil. Muselo horieť, možno na dedinu zaútočil drak, alebo aspoň nepriateľská armáda…

„Dobré ráno, len som vám prišiel povedať, že vaši druhovia už raňajkujú. Najskôr by ste sa k nim mali pripojiť,“ povedal, na tvári úsmev od ucha k uchu.

„A to len preto ma tak bezcitne budíš?“ spýtal som sa neveriacky.

„Vy bezcitne mlátite našich mužov, ja vás bezcitne prebúdzam, aby ste niečo nepremeškali.“

Stále sa mi škeril do tváre a usúdil som, že môj včerajší krátky výstup pod rúškom tmy možno videlo viac než len tri páry očí. Ale nepozeral na mňa s pobúrením, skôr s obdivom. Len som kývol a zabuchol mu dvere pred nosom.

* * *

Po raňajkách sme sa vydali vyspovedať zraneného roľníka. Ležal na lôžku a nech sa tváril hocijako zmučene, na tele okrem škrabancov a modrín nemal žiadne vážne zranenie. Vyzeral skôr ako keby narazil hlavou do stromu, a nie že na neho zaútočil drak. Len vlasy mal zvláštne, úplne strapaté a pouzlené… Možno nejaký miestny zvyk…

„Ako sa cítite?“ spýtal sa kapitán.

„Veľmi zle, vaša milosť,“ riekol tlmene a nezabudol skriviť v bolesti tvár.

„Uhm…“ Kapitánove myšlienky blúdili možno rovnakým smerom ako moje. „Mohli by sme vidieť, kde ten drak zaútočil?“ spýtal sa starostu stojaceho v pozadí.

„Ale iste…“

Vyšli sme von a za usadlosťou odbočili na pastviny. Niekoľko pastierov už hnalo svoje stáda z košiara na pašu. Sotva sme dostihli prvého z nich, niekde v diaľke zvýskol ženský hlas a nasledoval ho sprievod mužských výkrikov. Otočil som sa ku nim a pozrel na oblohu, kam vystierali ruky a vydesene civeli. Nad úpätím nízkej pahorkatiny vzlietol k oblohe čierny tieň obrovského dravca. Trochu ma zamrazilo na chrbte. Prvý krát vo svojom živote som videl na vlastné oči skutočného draka!

Nebol veľmi veľký, ale malé teľa roztrhol napoly ako ten peceň chleba. Len sme na neho všetci s hrôzou hľadeli, nik sa neodvážil ani pohnúť. Drak sa vzniesol nižšie, rozprestrel krídla a vzápätí ich zložil tesne k telu, aby sa spustil strmhlav dole. Niektorý kričali od strachu, pár detí v obdive a pastieri nariekali, keď uchmatol teľa a pár oviec.

Vytasil som meč a rozbehol sa do dediny s paladinmi za pätami. Na rovine sme proti tej beštii nemali šancu. Na počudovanie sa drak nepokúsil zaútočiť, ale pokojne nás nadletel a s dobytkom v pazúroch odletel späť medzi vŕšky skalísk na obzore.

Udychčaný som zastavil pri krčme a oprel sa o stenu.

„Je to skutočne drak!“ zvolal som na kapitána.

Celý bledý mi pritakal a vošiel do krčmy, kde mu hostinský rovno nalial pohár silnej pálenky na upokojenie.

* * *

Kapitán rozhodol, že na draka udrieme hneď poobede, keď bude nasýtený a prispatý. V noci by sme proti nemu nemali žiadnu šancu, ale aj tak som považoval za rozumnejšie celý plán útoku premyslieť. Predsa len proti nám stál drak. Tucet paladinov a jeden korhen proti drakovi, to mi pripadalo príliš málo. Najmä, ak sme nemali v rukáve nejaký tromf, alebo dobrý plán. A ten nám určite chýbal.

Naobedovali sme sa v krčme a paladinovia odišli ku miestnemu oltáriku vzdať hold našej všemocnej bohyni Ruth. Ja som sa vyhovoril na prudké bolesti brucha a odišiel som do izby, kým nezmizli v riedkom lesíku.

Chlapca, ktorý ma ráno zobudil som našiel hrať sa na jednej farme s niekoľkými dievčatami. Jednej z nich sa snažil vtisnúť bozk na pery, ale tá sa mu vyšklbla a on jej v zlosti hodil do vlasov guličku blata.

Pobavene som sa zasmial, to chlapčisko mi pripomínalo mňa samého v jeho veku. Podišiel som bližšie, aby si ma všimli. Chlapec v okamihu skryl blato do vrecka a žiarivo sa na mňa usmial.

„Môžem vám pomôcť?“ vybehol mi v ústrety. „Zoberiete ma na lov draka? Bude zo mňa bohatier?“

„Možno, ale najprv mi musíš pomôcť, dobre?“ začal som milo a s medovým úsmevom. My korheni vieme pôsobiť veľmi dôveryhodne, ak chceme.

„Naozaj? Skutočne zo mňa bude bohatier?“ vyhŕklo chlapča fascinovane.

„Samozrejme, len mi najprv musíš povedať, ako to v skutočnosti bolo s tým drakom. Netrápia ma prifarbené báchorky strachopudov a starých báb. Chcem počuť, ako to naozaj bolo, dobre?“

Chlapec sa zamračil a chvíľu rozmýšľal, nakoniec ale jeho črty zmäkli a zase na mňa ceril svoje žiarivé zúbky.

„Máte pravdu, pane,“ pritakal dôležito. „Poviem vám čo viem, ale musíte mi sľúbiť, že ma zoberiete na lov a spolu toho draka porazíme!“

„To ti prisahám pri svojej milostivej bohyni Ruth!“ V rýchlosti som nenápadne skrížil prsty na ruke, aby som nedajbože Ruth nepobúril.

„Dobre teda… Bolo to takto. Ten drak… veľmi strašný teda podľa mňa nie je… zaútočil na dedinu prvý krát pred štrnástimi dňami. Zdrapil dve kravy a uletel s nimi hore do kopcov. Vtedy sme boli všetci veľmi vyľakaní, ale môj starý otec povedal, že to nič nie je. Vraj svojho času v tej pahorkatine prebývala hrôzostrašná dračica Alvera a to bol dôvod na paniku. Už celé desaťročia sa neobjavila, ale ľudia sa stále boja chodiť do vŕškov. Vraj tam kynoží lesnú zver nejaká strašná beštia. Niektorí hovoria, že je to Alvera, ale môj ded má iný názor.

Podľa neho stará dračica zahynula dávno a zanechala po sebe ohromný poklad. Vraj keby mu neplesnivela noha, dávno by sa tam vydal to bohatstvo hľadať sám. Ale na našu smolu sa už o to pokúšalo veľa dobrodruhov, ale žiaden z nich sa ešte nevrátil…“

„A čo obete? Zranil drak ešte niekoho okrem toho muža?“

„Ále nie. Aj to bola taká náhoda. Viete, Morik je miestny pijan. Noc po útoku dračice sa opil a ľahol si spať do košiara medzi ovce. Náhodou to viem, lebo keď zaspal, uzlil som mu vlasy, aby som ho trochu vytočil…

Draka zbadali pastieri a začali kričať. Skryl som sa za búdu a pozeral, čo sa bude diať. Predstavte si, že ten hlúpy drak zdrapol okrem dvoch oviec aj Morika, ale keď si všimol že je to človek, pustil ho. Podľa mňa je to veľmi zbabelý drak!“

„To je odvážne tvrdenie chlapče,“ poznamenal som.

„Možno… tak mám si ísť obliecť aj slávnostnú kazajku? Viete, aby všetci videli, keď sa budeme vracať s dračou hlavou, že to nie je len tak…“

„Ale určite, určite. Najprv ti však chcem niečo ukázať, poď!“

Zaviedol som chlapca do hostinca a objednal krčah vína. Zároveň som poprosil hostinského, aby mi ho priniesol hore na izbu, že chcem prehodiť s chlapcom pár slov osamote. Chlapča vypälo hruď, až sčervenalo, tak dôležito sa cítilo.

Vyšli sme hore a ja som vytiahol z brašne malý plátení balíček. Zobral som chlapcovu dlaň a pustil mu prsteň do ruky.

„Nevidel si v dedine náhodou nejakých ľudí s takýmito ozdobami?“ spýtal som sa ho.

„No, hovorili nám, že o tom nemáme nikomu hovoriť, ale keď ma už beriete na ten lov sme vlastne partneri, nie?“

„Prirodzene…“

„Podobné čačky majú tí bojovníci, ktorý prišli niekoľko dní pred vami. Ľudia sa ich boja, ale starosta im zaplatil, aby počkali kým neprídete. Dedo tvrdí, že na staré kolená starosta zatúžil po bohatstve. Vraj keby nemal huby na nohe, osobne pôjde a nakope ho do zadku. Spomínal niečo o pasci, alebo čo…“

Dvere izby sa otvorili a hostinský položil na stolík džbán vína a prázdny plechový pohár. Poďakoval som a zatvoril za ním.

„Je čas, aby sme si pripili, partner,“ podal som chlapcovi pohár a ulial mu vína.

Začervenal sa ako paprika, ale prijal.

„Nepovieš mi ešte, kde býva tvoj dedo?“

„Prečo nie? V chalupe za dedinou. Je to taká samota… Má strašne veľa sliepok, to nemôžete minúť…“

Pritakal som a keď sme vypili prvú rundu, nalial som ďalšiu. Netrvalo ani desať minúť a chlapcovi začali padať viečka.

„Tu si len na chvíľu odpočiniem a hneď pôjdem po svoju kazaku, dobre?“ ukázal zničene na kožušinu na zemi.

Prikývol som, vyčkal, kým pravidelne vydychoval a potom som zobral všetky svoje veci ku Salemovi. Chlapča som zamkol v mojej izbe. Mrzelo ma, že mu najskôr asi zlomím srdce, ale nemohol som inak.

Sotva som osedlal Salema a chystal sa navštíviť jeho deda, objavili sa moji ľahkovážny spoločníci.

„Dobre, že si sa pobalil Trian,“ zavolali na mňa, aby prehlušili dav, ktorý ich sprevádzal. „Vyrážame!“

„Ale…“

„Žiadne ale! Sadaj na koňa a ideme pomstiť utrpenie týchto úbohých ľudí!“

Vrhol som posledný túžobný pohľad za dedinu a zapátral po dome so sliepkami.

* * *

Ľudia nás vyprevádzali so silenými úsmevmi na tvárach a vzduch presycovalo napätie. Určite vedeli o hrdlorezoch skrývajúcich sa niekde v lese, ale viazala ich mlčanlivosť. Len som nesúhlasne krútil hlavou nad touto ich hlúposťou…

Keď dedina mizla za zákrutou najbližšieho kopca, otočil som sa ku kapitánovi so svojimi zisteniami.

„Možno by vás zaujímalo, že v dedine je okrem nás skupina ďalších hrdlorezov, najskôr drakobijcov, ktorý prahnú po krvi toho draka. Starosta z nás urobil len mizernú návnadu…“

„Trian,“ povedal pokojne kapitán.

„No… Áno?“

„Myslíš si že som hlupák? Rovnako dobre ako ty, aj ja viem o poklade, ktorý tu po sebe nechala Alvera. Vie o ňom aj starosta, preto najal tých zabijakov. Pochybujem že sú to drakobijci, možno nejakí lúpežníci, ale k jaskyni sa skôr ako my nedostanú. Zabijeme do dračie mláďa a poklad bude náš. Ubránime sa tým úbohým zbojníkom.“

„Podľa mňa to nebudú len nejakí zbojníci…“

„Tvoj názor ma vôbec nezaujíma, Trian. Si opilec a miešanec, do našich vecí ťa nič nie je. Ak budeš bojovať, dostaneš z pokladu rovným dielom, ak nie… nuž to je tvoja vec.“

Zaťal som zuby nad jeho hlúposťou a urážkami. Títo muži si idú po vlastnú smrť… Čokoľvek namietať bolo zbytočné. Kapitán popohnal koňa do klusu a tým považoval náš rozhovor za ukončený.

* * *

Ukázalo sa, že paladinovia majú veľmi presnú predstavu o dračej nore. Sotva začalo slnko klesať k západu, les naokolo začal rednúť, pribúdalo obrovských stôp a kým som sa stihol nazdať, už sa pred nami týčila obrovská skala s nízkym vchodom.

„Ako ste vedeli…“

„Kedysi to bývali bane na železo,“ ukázal jeden z paladinov na spráchnivelé drevo, asi bývalú lávku, a niekoľko ďalších drobností. „Alvera sa tu usídlila hneď ako vykynožila tunajších baníkov. Pre trpaslíkov to bol ťažký úder. Odvtedy neposielajú svojich ľudí tak ďaleko od Dabskej pahorkatiny.“

„Pozoruhodné znalosti…“

„Skutočne si myslíš, že sme sa sem teperili riskovať svoje životy pre tých chudákov? Ide nám o poklad, miešanec. A ten si aj vybojujeme!“

* * *

Prezreli sme okolie a odeli sa do plnej zbroje. Moja vyzerala oproti ich ošarpaným krúžkovým košeliam nepatrične honosne. Pokukovali na mňa, ale zdržali sa poznámok. Bolo na nich badať nervozitu.

Kone sme uviazali ďalej od jaskyne, Salema som nechal na voľno a vysvetlil mu situáciu. Museli si myslieť, že som blázon, keď som mu tisol ruky za uši a potichu mu šepkal do uší, ale boli mi úprimne ukradnutí.

Keď som navrhol, že zostanem vonku strážiť, okamžite môj návrh zamietli a zaradili ma do stredu celej výpravy. Vraj aby ma náhodou nenapadlo pridať sa ku zbojníkom a obrátiť tak pomer síl…

Naveľa, začal som rozmýšľať aj nad útekom, sme sa odhodlali vstúpiť dnu. Popredu išiel zavalitý paladin s fakľou v ruke. Ja som hocijaké svietidlo oželel a namiesto neho som si v ruke niesol štít.

Keď slnečné svetlo zmizlo za zákrutou, rozliehala sa pred nami už len temnota osvetľovaná nepravidelným svetlom blikajúcej fakle.

Vo vzduchu visel puch rozkladajúceho sa mäsa a pot družinníkov predo mnou. Ozvena okovaných čižiem rezonovala širokými chodbami štôlne. Trpaslíci si dali záležať a chodby boli pohodlné aj pre nás. Podlaha niesla stopy rýh a nebolo ťažké sledovať, kam dračica vláčila svoju ohromnú maličkosť, keď nám stopy po jej pazúroch ukazovali cestu.

Kráčali sme asi desať minút, keď nám cestu zahatila prvá rozkladajúca sa mŕtvola. Ovca vyzerala ako kôpka vypľutej vlny, pár pahýľov kostí a ostatky vnútorností. Ignoroval som ten pach a snažil sa dívať dopredu, ale kvôli fakli som nemohol použiť svoj druhý zrak. Niekto zakašľal a ako odpoveď k nám z diaľky doľahlo tiché zafunenie.

„Zhasnite tie fakle!“ zasipel som a vytrhol z ruky najbližšiemu vojakovi fakľu. „Takto nič nevidím, hocikedy na nás môže zaútočiť!“

„Miešanec má pravdu,“ zašepkal kapitán. „V žilách mu koluje elfská krv, mal by vidieť aj v tme!“

Fakle okamžite padli na zem a uhasili ich plášte mojich druhov.

„Choď vpredu miešanec,“ zasipel niekto.

Predbehol som skupinku a zamyslel sa, či by nebolo rozumné, teraz v tej tme rýchlo vypadnúť… Ale odhodlanie chrániť týchto hlupákov nakoniec zvíťazilo nad strachom. Kým mi nehrozí bezprostredná smrť…

Kráčali sme zhruba ďalších päť minút, keď som rozoznal v diaľke silný zdroj tepla. Žuchnutím som zastavil paladinov a poriadne sa rozhliadol. Podľa pestrofarebnej škály rastúcej do priestoru som odhadol, že tunel ústi do veľkej prírodnej jaskyne. Drak číhal na opačnej strane prikrčený za nejakým previsom.

„Drak je priamo oproti nám za previsom,“ zašepkal som. „A vidí nás, určite aj lepšie ako ja jeho.“

„Zapálime fakle?“

„Veľa možností nemáme, hovoril som, že je to sprostý plán…“

„Mlč, miešanec!“

Jeden z paladinov vytiahol kresadlo a udrel kamienkami do seba. Prírodnou sálou preletela ozvena a drak sa prudko pohol k nám, pozdĺž steny, aby si kryl jednu stranu.

„Ty sprosté hovädo!“ zrúkol som na neho a zašepkal rýchlo pár slov. Fakle okamžite vzbĺkli.

„Utekajte! Ide k nám z pravej strany!“ zakričal som a rozbehol sa doľava.

Drak okamžite zmenil smer, ale nevyhol sa zašuchtaniu. To ho začuli už aj paladinovia, oslepení svetlom fakieľ a začali upaľovať za mnou. Jeden sa pošmykol na klzkom kameni a hodil po drakovi fakľu. Preletela krížom cez jaskyňu a na okamih beštiu osvetlila.

Strácajúc svoju prirodzenú výhodu som stihol ešte zaregistrovať, ako sa silueta draka mihla stranou a do sály vystrelil výkrik bolesti a zapraskanie kostí.

„Helgar!“ zavolal jeden z paladinov a vrhol sa dopredu. Zdrapil som ho za golier a posotil pred seba.

„Kde je?“ spýtal sa nervózne kapitán.

„Netuším,“ priznal som po pravde. „Kým tu máme umelé osvetlenie, neviem vnímať citlivejšie zdroje tepla.“

„Do šľaka! Kde je Ruth, keď ju potrebujeme?“

Kúsok od nás sa niečo prudko pohlo. Kapitán tam hodil fakľu a jej svetlo zachytilo kradmý pohyb obrovského jaštera.

„Všetci bežte po obvode jaskyne a postupne odhadzujte fakle! Trochu to tu presvetlíme!“ zakričal som a rozbehol sa dopredu. Paladinovia za mnou, ale úplne asynchrónne. Prvé fakle odhodili dvaja naraz, potom kričali jeden na druhého a nakoniec kapitán zvolal vždy meno toho, ktorý ju mal odhodiť. Jaskyňou otriasali jednotlivé výkriky a chaos v ktorom sme sa ocitli mi pripadal ako z nepodarenej komédie.

Keď nám došli fakle, učupili sme sa v strede jaskyne a vytvorili kruh. Pod nohami nám zvonili zlaté mince, potkýnali sme sa o nahonobené zlato, ale ani jeden z nás nemyslel na to, po čom kráčame. Trhali sme sa pri každom kradmom pohybe, nepatrnom zvuku…

Ostalo nás už len dvanásť a po drakovi stále ani stopy. Jedna pochodeň už zhasla a ostatné dožívali. Začal som pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia porozhadzovať ich okolo seba.

„Myslím, že by sme mali vypadnúť, ešte kým to ide,“ kývol som hlavou na dohasínajúce fakle.

„Asi si ten lov necháme na inokedy,“ pritakal kapitán a s napriahnutým mečom vykročil k východu.

Sotva sme prešli desať siah, drak vytušil o čo nám ide a zaútočil. V matnom svetle sa mihla jeho silueta a dlhým skokom prekonal polovicu jaskyne aby čelil našim mečom. Dvaja paladinovia začali utekať ozlomkrky preč, ale my, čo sme si zachovali okrem strachu aj čo-to do šialenej odvahy, sme sa vrhli priamo na neho. Rozpŕchli sme sa do polkruhu, paladinovia ešte asi pamätali výcvik, a začali na neho dorážať.

Obkľúčený drak zareval a zdrapol najbližšieho paladina za trup. Rytier mu zasekol meč do tlapy, ale drak len zavyl a rozdrvil obeť medzi prstami ako kus syru. Skočil som dopredu a bodol, ale čepeľ meča len zaškrípala o šupiny a zviezla sa nižšie. Rovnako postupovali aj paladinovia na druhej strane. Drak nevedel, kam skôr skočiť a tak sa vrtel ako ryba na suchu, ale so zdrvujúcim účinkom.

Vyhol som sa letiacemu chvostu a pregúlil sa nabok, ale bez štítu. Pri strete s chvostom sa mi odtrhol z ruky a skoro mi ju vykĺbil v ramene. Priložil som prsty ku krištáľu na rúčke a aktivoval spiaceho démona meča. Čepeľ matne vzplanula a druhou rukou som dopomohol zbrani v smrtiacom účinku. Hrot sťažka presekol dokonalé šupinaté brnenie nášho soka, ale bez vážnejšieho účinku. Drak zasyčal a roztrhol ďalšieho paladina. Ostriekal ma gejzír krvi a skôr než sa drak otočil, sekol som ho z celej sily do zadnej laby.

Zviera ma koplo, ale počul som ešte zapraskať jeho šľachy. Zovrel som tuhšie meč a letel s ním dozadu do jaskyne ako handra. Treskol som o stenu a kým som sa spamätal, v žiare jedinej dohárajúcej fakle som videl, ako pred drakom uteká kapitán s poslednými dvoma paladinmi.

Zvolal som za nimi, ale zbytočne. Drak sa vzniesol a rozmetal skupinku na kusy. Prekrížil som ruky a z očí mi vyleteli zelené blesky. Trafili draka do chrbta, ale ťažkú hlavu si z nich nerobil. Pokojne odtrhol hlavu poslednému paladinovi a pomaly sa ku mne otočil.

„Do šľaka,“ zašepkal som si pre seba a rozbehol sa pozdĺž steny čo najďalej od vyčíňajúceho draka. Posledná fakľa konečne zhasla a ja som začínal rozoznávať prostredie okolo seba. Drak sa plazil rýchlo za mnou, už nedbal na tichosť, bažil len po mojej krvi.

Delilo nás od seba sotva dvadsať siah, keď som konečne našiel štrbinu a nasúkal sa do nej. Drak sklamane zareval a nakukol dnu. Jeho oko pôsobilo ako studené jazero uprostred záplavy tepla jeho tela.

„Toto mi nemôžeš urobiť, človeče,“ povedal znechutene a pchal pazúry do štrbiny, ale bezvýsledne. „Najprv ma prídete zabiť a potom sa skrývaš, keď sa chcem brániť?“

„Veľa možností na útok si nám neposkytol,“ poznamenal som sarkasticky. Hlas sa mi triasol, ale ešte starý otec môjho otca mi kedysi hovoril, že mladé draky sú veľmi zhovorčivé. Čím dlhšie sa s nimi rozprávate, tým dlhšie vás nechajú žiť. Kedykoľvek ma mohol spáliť plameňom, ktorý v jeho útrobách plápolal. Ale to by sa neobčerstvil mojou krvou…

„Vy ste zaútočili neuvážene ako hlupáci.“

„To je pravda. Ale musel si čakať, že po tebe niekto pôjde, keď si znenazdajky začal terorizovať dedinčanov.“

„Neviem síce, čo to má spoločné s tvojou neschopnosťou a nechuťou zomrieť, ale zjavne ti ide o čas. Ja ho mám dosť, takže prečo sa trochu neporozprávať? Veľmi dlho sa so mnou nik nerozprával…“

„A čo tvoja matka?“

„Alvera zomrela už dávno,“ vzdychol drak. „Zabili ju elfovia, keď im vypálila mesto. Zbabelo tu na ňu číhali a potom ju zabili svojimi prekliatymi kúzlami.“

„A teba nechali žiť, len tak?“ tento drak bol ozaj komunikatívny. Hlas sa mi trochu upokojil a začal som rozmýšľať nad svojimi možnosťami na útek.

„Nevedeli o mne. Bol som dlho mimo jaskyňu a keď som sa vrátil, moja matka bola mŕtva. Prisahal som tým všivákom pomstu…“

Čo keby som sa pokúsil seknúť mu do hlavy a prebehnúť okolo a von?.“

„Ale, žiaľ, nejako som nedorástol do rozmerov svojej matky.“

… Hneď som si myslel, že si nejaký zakrslý… Alebo keby som mu strelil bleskami do očí…

„Bál som sa nejako vyčíňať, tak som sa živil len lesnou zverou, aby som na seba veľmi neupozorňoval, kým dosť nezosilniem. Len nedávno ma ale pri love napadol horský lev a dosť nepríjemne ma zranil. Nebol som schopný zaopatriť si slušnú stravu, tak som skúsil šťastie v údolí a našiel som tam malé chlpaté lenivé zvieratá, čo sa lovia tak ľahko…

Ešte som nevidel ovcu cválať… Ale čo ak na mňa použije oheň, radšej mu nebudem púšťať blesky do očí…

„…ale ani zabíjanie ľudí mi nejde tak zle, ako vidím. Toho dedinčana som síce pustil… Možno vykročím v matkiných stopách…“

Náš zvláštny rozhovor (alebo monológ osamelého draka?) prerušil ruch v zadnej časti jaskyni. Drak stíchol a prudko sa otočil.

Teraz, alebo nikdy!

Ako to štrbina dovoľovala, vyvalil som sa von a s planúcim mečom som drakovi zaťal do obnaženého hrdla. Zreval od bolesti, ale to mu už do očí vleteli zelené blesky a oslepili ho.

Odskočil som mimo jeho dosah práve v momente, keď jaskyňu zalial jasnou žiarou svojho plameňa. Vyl od bolesti, ale zároveň sa identifikoval ako ľahký cieľ pre prikrčených drakobijcov, ktorý práve v odetý do železného kyrysu utekali s napriahnutými kopijami na neho. Niekoľkí niesli v rukách magicky svietiace ebenové paličky a rozhadzovali ich vôkol seba.

Útok drakobijcov bol taký rýchly a dobre organizovaný, že drak nemal veľa šancí na prežitie.

Očarovaná kopija prenikla jeho šupinám a vnikla hlboko do útrob neďaleko srdca. Mávnutím laby ju zlomil a útočníka zalial tekutým ohňom. Muž zreval a hodil sa k zemi.

Rozbehol som sa k východu, kým mi nevenovali pozornosť a len očkom som sledoval priebeh zápasu.

Niekoľko mužov založilo do tetív šípy a začali ostreľovať drakovu hlavu. Sklonil ju a vyrazil strmhlav dopredu, narazil však na odpor očarovaných kopijí, ktoré nápor jeho ohromného tela vydržali a zanechali na hlave hlboké jatriace rany.

Lukostrelci vymenili luky za nejaké hrudy hliny, ktoré pri dopade explodovali. To už bol drak značne dezorientovaný a stihol roztrhnúť len dvoch najmenej opatrných útočníkov. Stále ich zostávalo aspoň sedem.

Bodali kopijami ako v amoku a keď drak klesol na predných labách do kolien a chystal sa vychrliť poslednú dávku ohňa, najväčší z nich skočil dopredu a hodil mu do rozdľavenej papule ďalšiu hrudu hliny.

Napriek snahe utiecť musel som sa pri vchode do šachty zastaviť a obzrieť. Vyzeralo to, ako keby drakovi zabehlo. Zakašľal, ale z úst mu namiesto iskier vyletelo niekoľko vločiek snehu. Ktosi ho nedôstojne zase bodol kopijou, zbytočne. Dračie šupiny ako keby zbledli, drak stuhol a skydol sa na zem. Drakobijci začali kričať na slávu, ale ako naschvál si musel ich veliteľ v svetle tých magických driev všimnúť, ako miznem v tuneli.

„Jeden z tých prekliatych paladinov prežil!“ zareval v cudzom dialekte.

Pridal som do kroku a čoskoro vybehol von na čerstvý vzduch. Pri vstupe do jaskyne stáli priviazané kone s nabalenými brašňami a dvaja zmasakrovaní paladinovia.

Vyhľadal som Salema, koník zacítil moje volanie a okamžite sa dotkol mojej mysle. Kopytá verného koníka zadusali a vybehol von z krovín.

„Žiaľ, dnes nemáme kam uniknúť, priateľu,“ zavolal som na neho a mečom prerezal sedlový remenec. Brašne stiahli postroj dole a z chodby za mnou sa ozval dusot prvých krokov. Zohol som sa po najbližší luk, ktorý patril drakobijcom a vyšvihol sa na Salemov holý chrbát.

Koník stál ako prikovaný, natiahol som tetivu a vystrelil jediný šíp do muža s kopijou. Asi aj šípy boli nejako počarované, lebo hrdloreza po náraze odhodilo aspoň dobré tri siahy späť do tunela, kde ho minul ďalší zabijak.

Šmaril som luk dnu a zložil sa na Salemovu šiju. Dlaňami som stisol červené škvrny za jeho ušami a sústredil časť svojej energie na premenu.

Druhý drakobijec prekvapene zastal a zízal na mňa s otvorenými ústami. Vytasil som meč a vrhol sa proti nemu. Asi ešte nevidel naživo kentaura, lebo nečakal, že ho kopnem kopytami do hrude. Vletel späť do chodby za svojim mŕtvym priateľom a ja som mal čas aspoň trochu sa pripraviť na súboj. Nervózne som prešliapol kopytami, cúvol dozadu a pripravil si meč na obranu.

Z chodby vyleteli ďalší dvaja drakobijci a kopije napriahnuté pred sebou aspoň na dve siahy. Zblokoval som ich do strany a démon v meči len slastne priadol. Kým jednému som presekol v rýchlej obrátke hrdlo, druhého som odsotil kopytom dozadu. Vytiahol meč, ale nestihol sa ubrániť ďalším kopytám. Kým sa mi snažil seknúť na hruď, špičkou svojej planúcej čepele som presekol jeho prilbu a rozdrvil mu lebku. Otrasený ústúpil, sivá hmota mu začala stekať po tvári a klesol na kolená.

Čakal som všetko, len nie takú rýchlu reakciu. Ostatný drakobijci vybehli z tunela v polkruhovej formácii a máchali mečmi ako zmyslov zbavení. Dokonca aj ten, ktorého som kopol do hrude a určite mu sprelámal aspoň pár rebier.

Vzpriečil som sa na zadných a nahlas zareval bojový pokrik. Ruth sa na mňa skrz drobné prehrešky asi vykašľala, ale stále mi zostávala nadľudská sila a mágia.

Ustúpil som pred prvými čepeľami a ponúkol im možnosť, aby ma obstúpili. Mečom som si udržiaval vzdialenosť vpredu a dal im falošnú nádej, že vzadu majú priestor voľný. Jeden mi chcel seknúť po slabinách, ale zadné kopytá vystrelili na obranu. Odletel dozadu a vrazil do stromu. Zalapal po dychu, kyrys ho asi ochránil pred smrťou.

Pootočil som sa a dostal všetkých troch pred seba. Zaskočení mrštnosťou takého veľkého zvieraťa reagovali oneskorene, ale rozumne. Dvaja sa mi chceli dostať za chrbát.

Prvému som spálil vlasy ohnivým zábleskom a druhého zastavila moja čepeľ. Tým som sa ale odkryl vodcovi ktorý neváhal a bodol. Bolesť bola ohromná, ale zvyk je sviňa. Ustúpil som a potlačiac bolesť rozčesol valibukovi lebku. Posledný bojaschopný muž mi škrabol bok. Cúvol som a vymenil si s ním niekoľko úderov mečom. Ostrie pri jednom z nich nečakane vzplanulo preseklosokovu čepeľ a zastavilo sa až hlboko v ramene.

Muž prudko ustúpil. Zaklonil som sa a v nasledujúcej sekunde som už zoskakoval zo Salema. Kôň skočil kopytami po oslepenom drakobijcovi a zhodil ho na zem. Ja som pribodol zraneného zabijaka k stromu a nepríjemne sa mu smial do tváre.

Salem rozdupal svojho drakobijcu a tak som koníka upokojil a trápiaceho sa dorazil. Zostal už len posledný, ktorému sa podarilo vyprostiť z kyrysu a potácajúc sa unikal preč.

Dobehol som ho a zrazil na zem. Nebol na tom až tak zle, ako vyzeral, lebo môj útok čakal, zaprel sa mi ramenom do brucha a prehodil ma pod seba.

V ruke som stále zvieral meč, ktorým som sa pri páde skoro zranil. Teraz som ho udrel rúčkou do tváre, útočník ustúpil a chytil sa obidvoma rukami za krvácajúci nos a ústa. Prirazil som ho k zemi, niečo bľabotal, prosil o život a v zúfalej artikulácii pľuval polámané ostatky vlastných zubov.

„V boji neexistuje zľutovanie,“ zachrčal som na neho a ďalším úderom mu rozdrvil hrtan.

* * *

Keď som si obviazal ranu na boku, vydal som sa do jaskyne a vyvliekol všetky mŕtvoly von. Drakovi som odrezal hlavu, a ani som sa nenazdal, začalo svitať. Sadol som na Salema a odcválal späť do dediny.

Niektorí ľudia čakali celú noc, iní práve vstali a vyzerali, či niekto príde. Videl som ich už z diaľky, tak som sa ešte pod rúškom stromov premenil zase na kentaura.

Starostu, alebo ďalších špekulantov by mohlo napadnúť, aby ma zneškodnili. Bolo nutné nejako na nich zapôsobiť. Moje meno tu síce priamo nepoznali, ale keď sa im predstavím aj z hodnosťami (ktorých som bol pozbavený), malo by ich to odradiť. Určite už počuli o korhenskom bojovníkovi, mužovi, ktorý na seba dokáže brať čiastočnú podobu svojho žrebca a velil armádam na juhu pri boji s barbarmi. Pokiaľ moje znalosti siahali, nepočul som ešte, že by niekde v Duvalonskej ríši okrem mňa ešte nejaký ďalší korhen žil.

* * *

Hrobové ticho, ktoré nastalo v dedine po mojom príchode sa nedá celkom presne opísať. V očiach vidiečanov sa zračil neurčitý strach, rešpekt a obdiv. Popohnal som druhého koňa, na ktorého sedle bol priviazaný vak s dračou hlavou dopredu priamo ku starostovi.

Trasúcimi sa rukami vrece rozviazal a na zem pred neho vypadla zmrzačená dračia hlava.

„Nuž, veľavážený pán starosta,“ ozval som sa pochmúrne, „váš podlý plán nevyšiel. Drakobijci sú do jedného mŕtvi a paladinovia, žiaľ, tiež. Jediný kto prežil, aby podal svedectvo som ja, vrchný veliteľ kráľovských vojsk, paladin všemocnej bohyne Ruth a váš sudca. Som Trian z Narvillu, korhen v službách kráľa. Toto je meč, ktorý potvrdzuje moje postavenie.“

Vytasil som meč proti slnku. Zdobená rúčka za zablysla a kovanie v podobe kentaura udrelo všetkým okolostojacim do očí. Niektorí začali vzrušene šepkať, iní nesmelo volať na slávu, alebo klopiť zahanbene zrak.

„Viem, aké boli vaše pohnútky. Túžba po bohatstve zatemní aj najčestnejším myseľ podlosťou. Preto vás nebudem súdiť a odpúšťam vám. Výmenou za to žiadam posla, ktorý pocvála do Ringoru so správou o smrti draka a objavení bohatstva. Som paladin, mám čisté srdce, ktoré nebaží po bohatstve. Preto poklad prenechám kráľovskej pokladnici.“

To sviniarske knieža má smolu. Som sotva pár dní preč a už bude musieť na nátlak kráľa vrátiť moju maličkosť do aktívnej služby so starými hodnosťami. Kráľa poteší taký štedrý dar a možno zo mňa urobí aj šľachtica. Panny v celom Duvalone, tešte sa!

„Ďalej žiadam, aby boli všetci paladinovia aj drakobijci pochovaní so všetkými náležitosťami. Malá časť pokladu sa rozdelí medzi obyvateľstvo, aby sa spamätalo zo spôsobenej ujmy. Súhlasíte s mojimi podmienkami, alebo mám ísť za kráľom a predostrieť mu vaše úklady na jeho poklad?“

Starosta pokľakol na koleno a zajakajúc prosil o odpustenie. Dedinčania po posledných slovách naopak zabudli na hanbu a začali volať na slávu.

„Nech žije Ruth!“

„Nech žijú svätí bojovníci!“

„Nech žije Trian z Narvilu!“

Na podobné veci sa ľahko zvyká. Získal som si ich malým darčekom a na oplátku môžem veriť, že ma nezradia. Aspoň nie hneď.

Premenil som sa späť do ľudskej podoby a zosadol z koňa. Ľudia sa na mňa vrhli ako supy, začali ma priateľsky potľapkávať a nejako nevnímali, že ma obchádzajú mrákoty. Z boku mi cez obväz premokala krv.

„Tak dosť!“ zvolal starosta. „Čo nevidíte, že je zranený? Okamžite pripravte drakobijcovi lôžko a zavolajte liečiteľku. Nášmu hrdinovi sa už nesmie skriviť ani jediný vlások na hlave!“

Starosta osobne ma podoprel. Možno dúfal, že mu zvýšim podiel z pokladu, alebo že aspoň úplne zabudnem na jeho úklady.

„Tessa!“ zvolal starosta do davu.

Druhé rameno mi podoprela zvodná čiernovláska, jej priateľ jasajúci v dave zabudol na závisť a tešil sa s ostatnými. Objal som ju druhou rukou okolo ramien a zamyslel sa, aký je život zvláštny. Ešte nedávno som odchádzal z Ringoru v hanbe, chudobný a ako nikto. Teraz sa tam vrátim ako boháč, šľachtic a hrdina. A kto vie, možno sa mi ešte predtým podarí zviesť aj starostovu dcéru. Kto by predsa odolal hrdinovi?

3 komentáře u „Trian z Narvilu: Lov na draka“

  1. Přiznám se, že jsem to zatím nedočetl, takže s hodnocením ještě počkám.

    Bohužel jsem zaregistroval, že se naše pohledy na Pangor rozcházejí, a to tak že velmi :( No nic, v tématu k Moci jednoty v tvůrčí sekci fóra to probereme, ať dohodneme podobu „oficiálního“ Pangoru.

    EDIT: Dočteno. Není to špatné, ale ani mě to neoslovilo, řekl bych průměr.
    Což nic nemění na tom, že jsem za tuhle povídku rád :)

    Měl bych jednu faktografickou připomínku: jít potmě důlní chodbou s rovnou podlahou ve skupině a nevrážet do sebe na každém druhém kroku je v malé rychlosti a při velké sehranosti docela dobře možné, ale v jeskyni to už hraničí s nadlidským výkonem; tichost je téměř vyloučena. Chápu že někomu s infračerveným viděním může přijít zhašení loučí jako rozumné, ale pro běžného člověka to je sebevražda, a velitel paladinů musel být idiot, když k něčemu takovému svolil.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>